Čína

A to jedlo!

..........Na hlavných uliciach, výstavných vitrínach každého mesta, sú desiatky kvalitných reštaurácií, so svietiacimi červenými lampiónmi, kde vás čašník s motýlikom uvíta, usadí a milo obslúži. Mnohí vám povedia, aby ste do pouličných reštaurácií nechodili . Prosím vás, neverte výstrahám ani radám svojich priateľov, ktorí sa vám snažia nahovoriť, že len v drahej reštaurácii sa najete čisto a nebudete mať žiadne problémy. Klamú vás!

Zatočte do bočnej ulice, prejdite jeden až dva bloky a spoznajte fantastickú pouličnú kuchyňu Číny. Nebudú vás zďaleka lákať žiariace červené lampióny, noblesné koberce, veľké pozlátené draky ani levy, ale spoznáte jednoduché kuchyne pod holým nebom, s vôňou smaženého mäsa, rýb, s kúdolmi pary, ktorá sa krúti nad bielymi cestovinovými taštičkami. Nemajte strach a vojdite do obyčajnej krčmy s pogumovanými obrusmi, plastovými stoličkami a čínskym hurhajom. Prečo? Pretože Číňania sú v stravovaní čistotnejší a na kvalitu jedla chúlostivejší ako Európania. Neveríte?

Číňania majú krásny zvyk – objednávajú si jedlo spoločne, nie každý osobitne, ako je zvykom u nás. Napríklad traja hostia si objednajú niekoľko druhov zeleninových šalátov, omáčku, štyri hlavné jedlá a na záver misu polievky. Je toho riadna kopa. Stôl majú zaplnený taniermi a mištičkami, až sa prehýba. Pustia sa do jedenia ako kobylky, ruky sa pletú, paličky klepocú, ozýva sa hlasné chlípanie. Všetci jedia z každého jedla položeného na stole, každý si berie to, na čo má chuť. V lepších reštauráciách sa dá kruhový stôl otáčať, aby sa hostia nemuseli načahovať. Väčšina reštaurácií však túto vymoženosť nepozná a potom si viete predstaviť, ako musí ten stôl vyzerať, keď jedlo prenášajú krížom-krážom. Dlhé slíže, z ktorých odkvapkáva hnedá sójová omáčka, mäso, z ktorého vyteká mastná šťava, na stôl vypadávajú kusy zeleniny, ktoré sa neudržali v zovretí drevených paličiek. Hotový chliev. Našťastie je každý stôl prikrytý niekoľkými vrstvami igelitových obrusov. Len čo hostia odídu, čašník odnesie taniere a sklené poháre. Zvyšky zbalí do vrchného igelitu, prestretého na stole a stôl je hneď čistý, pripravený pre ďalších hostí.

Číňania sa správajú pri stole hrozne. Grgajú, chlípu, mľaskajú, kosti vypľúvajú na stôl. Keď sa pri večeri započúvate do zvukov z okolitých stolov, cítite sa ako na farme:

„Chŕŕ, fŕŕ, ááá, ééé, gŕŕ, chŕŕ...“ ...............

„Óóó´ Šanghaj“

.............. Po dvadsiatich troch hodinách cesty vlakom vystupujeme v Šanghaji, meste dvoch tvárí, ako som si ho dovolil nazvať.

Prvou tvárou sú biedne domce miliónov Šanghajčanov a druhou výstavné mrakodrapy, takisto miliónov Šanghajčanov.

Predmestie dýchalo chaosom. Presne tak som si Čínu predstavoval. Ľudia v plátených nohaviciach, špinavých tielkach a vyťahaných tričkách sa hmýrili všetkými smermi. Nízke domce ukrčené v bezmenných uliciach sa tlačia jeden na druhom. Strechy zakrýva dopraskaná, sivá škridla, ktorá sa strieda s prehrdzaveným vlnitým plechom a dotrhanými igelitmi. Množstvo veľkých neónových reklám pretínalo cestu, mizlo v hroznom žltom smogu. Tu v predmestí panoval zmätok, smrad a špina. Nechýbali žobráci posedávajúci v kútoch ulice s nastrčenými rukami.

Po dvadsiatich minútach jazdy mestským autobusom sa nám ukázala druhá tvár Šanghaja.