Keď nepoznáte džungľu a idete sami, bez domácich sprievodcov, musíte si dávať veľký pozor, na čo stúpate a kde si sadáte. Najväčšie nebezpečie číha na zemi – hady. Stretnutia s týmito tvormi môžu byť niekedy osudné a späť sa už nemusíte vrátiť.
Čitatelia mojej predchádzajúcej knihy 4 svety vedia, že som slepý ako patrón. A v džungli to nikdy nie je na prospech, no na druhej strane sa dá na tom dobre pobaviť. Tak sa nám stalo, že sme šliapali vyschnutým kamenistým korytom, z oboch strán v objatí hustej džungle. Po chvíli Iča nikde. Ostal som stáť sám uprostred bujnej vegetácie. Niekoľkokrát som zapískal náš starý signál. Nič. Ticho ako v hrobe. Žiadna odpoveď. Znervóznel som. Čakal som asi 5-10 minút, z času na čas zapískal. Chcel som sa vrátiť a hľadať ho, keď mi konečne odpískal. Sadol som si na mohutný kmeň stromu, ktorý ležal spadnutý naprieč korytom rieky a netrpezlivo čakal:
„Kde bol? Čo sa stalo? Je v poriadku?“ vŕtalo mi v hlave.
Zachrašťalo krovie a Ičo sa konečne vynoril z húštiny. Celý zdesený na mňa z diaľky kričal:
„To, čo ti šuchlo pred chvíľou pod nohami, nebola myš, ako si mávol rukou, ale obrovský had, ktorého si prekročil. Nemal som kadiaľ prejsť a musel som čakať, kým sa odplazí. Bol obrovský, musel si ho vidieť...“
„Fakt?“ neveriacky som hľadel na Iča, „prepáč, ale naozaj som ho nevidel.“
„To ty nikdy... nevidíš... máš nosiť okuliare!“
Po čase na mňa prišlo nutkanie vymočiť sa. V džungli s tým problém nemáte a môžete tak urobiť kdekoľvek. Rozopol som rozparok na nohaviciach, vymočil sa a šiel ďalej. Ičo bol za mnou niekoľko metrov a keď sa dostal na miesto, kde som močil, prudko sa zasekol:
„Ivan!!!!“ zrúkol na mňa.
Džungľou sa to ozvalo, ako keď zareval Tarzan výzvu do boja.
„Čo sa deje?“ prestrašene som vykročil k nemu.
„Ty si očúral hada...“ nechápavo pozeral do trávy, ktorá sa vlnila, „to hádam nie je možné. Ty si ho fakt ošťal!“ krútil hlavou a strašne sa smial. Myslel som, že praskne od smiechu. Nebudete mi veriť, ale ja som toho hada naozaj nevidel. Prekvapene som hľadel raz na Iča a raz na veľkého hada, ktorý sa pomaly odplazil k hustému kroviu. S tými mojimi očami budem musieť niečo robiť! .............
Najkrajší trh Ameriky
............. Šli sme skoro spať, pretože včasráno sme mali v pláne odcestovať do Chichicastenanga. Z Antiguy sme sa vydali do mesta Chimaltenango a odtiaľ do samého Chichicastenanga. Ako ste si všimli z predchádzajúcich riadkov, názvy majú častú príponu – tenango. V jazyku quiché toto slovo znamená „miesto“.
Už cestou pristupovali desiatky trhovníkov, ktorí zaplnili autobus do posledného miesta. Strecha bola plná batohov s tovarom, ľudia držali na kolenách klietky so sliepkami, v uličke ležalo niekoľko vriec so zeleninou. Čím hlbšie sme boli v horách, tým pristupovali pestrejšie a rozmanitejšie oblečení Indiáni. Cesta stúpala do vysokých hôr porastených bujnou, zelenou vegetáciou a po niekoľkých hodinách cesty sme boli v Chichicastenangu.
Mesto leží vo výške 2030 metrov, obklopené vysokými horami. Chichi, ako ho volajú domáci, je miestom, kde sa každý utorok a nedeľu stretávajú stovky trhovníkov, ktorí zaplavia celé námestie v okolí kostola Santo Tomas. Prichádzajú sem Indiáni z rôznych kmeňov a ponúkajú svoj tovar – sliepky, ovocie, zeleninu, vlnené pončá, klobúky, masky, kvety, plátno, nože, korálikové náramky, mačety, hlinené krčahy... Stovky ľudí sa pretláčajú v úzkych uličkách.
