K moai okľukou

Vodopády sveta

.......... Úzky, vyšliapaný chodník plynulo zatáčal do hustej džungle. Turistov v parku ešte veľa nebolo a tak sme mohli vnímať raňajšiu atmosféru pralesa so všetkými jeho čudesnými zvukmi. Priznám sa, že som v kútiku duše aj ja vážne rozmýšľal, či sa spoza hustých stromov nevynorí škvrnitá mačka a nevycerí na mňa zabijácke zuby. Onedlho už boli naše myšlienky úplne inde. Z chodníka sme sa dostali na úzky kovový mostík, pod ktorým sa valili prúdy vody. Vodopády Iguazú ležia na sútoku dvoch veľkých juhoamerických riek – Paraná a Iguazú – a je to najväčší systém vodopádov na svete. Má okolo 280 kaskád. Päťtisíc (strašné číslo) kubíkov vody za „sekundu“ sa valí širokým korytom a padá do vyše 80 metrov hlbokej rokliny.

Pre starých obyvateľov tejto časti Ameriky, indiánskeho kmeňa Guaraní, boli vodopády zdrojom legiend a povier. Najznámejšia hovorí, že vodopády vznikli tak, že mladý indiánsky bojovník Caroba uniesol na kanoe dievča menom Naipur. Všetko by bolo v poriadku, keby o Naipur nemal záujem aj lesný boh menom Rozhu. Rozhneval sa, pred utekajúcimi milencami strhol koryto rieky, čím vznikla hlboká priepasť a milenci zahynuli.

Silné burácanie padajúcej vody sa približovalo. Mostík sa kľukatil a strácal v zelených ostrovoch džungle, ktoré obtekali silné prúdy vody. Po niekoľkých stovkách metrov sme boli na prvej plošine nad hladinou rieky.

„To nie je možné!!!“ vykríkol som, keď som na vlastné oči zbadal rozsiahly systém vodopádov Iguazú.
„To je neskutočné!!!“ pridal sa v obdivnom ochkaní Braňo.

Po kovových lavičkách sme sa tesne nad hladinou vodopádu presúvali na ďalšie plošiny, k ostatným kaskádam. Vodopády majú šírku vyše dvoch kilometrov a dajú sa prejsť takmer celé po týchto železných lavičkách vedúcich priamo nad nimi. Bol to neskutočný pohľad a silný zážitok. Voda nám hučala priamo pod nohami a s pekelným rachotom padala do hĺbky. Iguazú mizli v diaľke, akoby nemali konca.

Keď sme sa nabažili pohľadu z vrchnej časti vodopádov, vrátili sme sa na začiatok chodníka a odtiaľ zišli cez les dolu, pod vodopády. Tam nás čakalo ďalšie prekvapenie. Jeden z kovových mostov sa končil priamo pod veľkou kaskádou a každý mohol na vlastnej koži okúsiť silu vodopádov. Kráčal som k hučiacej vode. Clona, z drobných kvapiek rozptýlených vo vzduchu ako raňajšia hmla ma okamžite do nitky zmáčala. Čoraz viac som sa približoval k besnej pene. Kovový mostík sa mi začal chvieť pod nohami. Voda sa s hukotom neopakovateľným revom valila len pár centimetrov predo mnou. Pevne som sa držal zábradlia. Cítil som tú strašnú silu, dotýkal sa jej. Môj rešpekt a trochu aj strach z tejto masy vody sa premenili na pocity šťastia a vzrušenia ..............