Najizolovanejšie miesto sveta - Rapa Nui

Najkúzelnejšie miesto sveta – Rano Raraku

.......... Úzky vyšliapaný chodník sa tiahol plynulo nahor, po vonkajšom svahu krátera. Začal prudko stúpať do úbočia porasteného vysokou žltou trávou a čoskoro sme stáli na okraji krátera. Pod nohami nám ležalo veľké jazero lemované strmými svahmi.

Rano Raraku. Lesklá hladina odrážala posledné lúče zapadajúceho slnka. Bolo ticho. Dokonalé. Možno až tajomné. Zišli sme k jazeru, kochali sa jeho krásou, keď vtom na protiľahlú stranu zasvietilo slnko. Dovtedy mŕtve kamene ožili a vrhali do svahu dlhé tiene.
„Moai!!!!“ zakričal Braňo.
„Kde?“ prižmúril som oči a zahľadel sa do diaľky.
„Tam, tam, aj hore,“ ukazoval prstom na protiľahlú stranu krátera dvíhajúcu sa nad jazero, „sú všade!!“

„Poďme ta!“ prikývol som, aj keď som na diaľku vôbec nič nevidel. Hneď sme zabudli na jazero, svalovicu a bolestivé ramená. Stúpali sme rezko po šikmom svahu nahor a hľadeli na približujúce sa sochy (to som ich už videl aj ja). Stáli strnulo, nehybne, zaborené v šikmom svahu krátera. Hľadeli tvárou k jazeru. Špicatá brada, dlhý nos, tajomný úsmev, hlboké jamky v očiach, dlhé ušné laloky.

Moai... Moai... Mysteriózne sochy, ktoré po celom svete preslávili malý, zabudnutý ostrovček uprostred oceánu. Stál som pod kamennou sochou, naklonenou doboku, dotýkal sa jej. Telo mi zaplavil fantastický pocit, ktorý sa nedá ani opísať. Prsty sa mi zabárali do trhlín kameňa. Dotýkal som sa jej ako slepec, po centimetroch, s končekmi prstov a vnímal jej línie. Prechádzal som od sochy k soche, ktoré boli vzdialené od seba len pár metrov, robil fotku za fotkou. Každá bola iná. Rôzne tváre, veľkosť, výraz. Niektoré ležali zvalené vo vysokej tráve, iné sa šikmo nakláňali nad zemou, akoby ju chceli v predklone pobozkať, alebo stáli rovno ako pred stovkami rokov a hrdo hľadeli do diaľky krátera. Stál som pred ich tvárami ukrývajúcimi tajomstvo a pýtal sa ako milióny ľudí predo mnou:

„Kto ste? Kto vás postavil? Načo? Prečo?“ ..............

Veľké stretnutie

.............. „No poďte už, nemám veľa času,“ súrila nás, „musím vám predtým ešte niečo povedať.“ Vtedy sme sa konečne prebrali, zbalil som si fotoaparáty rozložené po stole a bosými nohami prišuchtal k Ane.

„Dávajte pozor, čo vám poviem,“ povedala sprisahaneckým hlasom, akoby sme organizovali sprisahanie proti Čiľanom, a poobzerala sa okolo seba.

„Nesmiete o tom na ostrove nikomu povedať. Ľudia by si mysleli, že starec dostal od vás veľa peňazí. Nikto by mu neveril, že ste sa s ním stretli len tak. Keď odídete z ostrova, môžete o tom povedať komu chcete, ale kým ste tu, opakujem vám to, nikto sa to nesmie dozvedieť!!“ vystríhala nás Ana prísnym hlasom, z ktorého bolo cítiť vážnosť situácie.

„Môžeš sa spoľahnúť,“ prikývli sme.
„Starký žije na konci dediny, izolovane od ľudí... tu...“ ukazovala na mape ostrova.

„Pýtajte sa na Casa padre de Cunta,“ vložila mi do ruky lístok, „všetci vedia, kde to je.“ Nečakali sme ani minútu a hneď vyrazili na cestu. Prešli sme cez celé mesto, kúpili zásoby červeného vína a stúpali do prudkého svahu na konci Hanga Roa, okolo kostola, nemocnice, školy, roztrúsených domcov, obrastených bujnou zeleňou.

„Tam, tam,“ ukazoval nám cestu jeden z okoloidúcich na konci mesta.

Otvorili sme drevenú bránku a po úzkom, vyšliapanom chodníku vošli do veľkého dvora. Pred nami stál malý dom, natretý jasnou, modrou farbou. Strechu pokrývali veľké kusy hrdzavého, vlnitého plechu. Bolo ticho ako v hrobe, nikde ani nohy.

„Aby nemali psov, lebo ak spia a zobudia sa, neviem, neviem...“ premýšľal som nahlas. Pomaly, neistým krokom sme prichádzali k domu.

„Olááá,“ zaznel chrapľavý hlas spod veľkého košatého stromu. V tmavom tieni sedel skrčený starý muž. V ruke držal nedokončenú drevenú sošku kava kava, druhou rukou do nej robil presné vrypy malým zahnutým nožíkom. Kava kava, znamená v jazyku Rapa Nui, socha rebier. Jej zjav naháňa strach. Veľké guľaté oči, špicatý nos, vycerené zuby, pod ktorými vyrastá malá briadka, dlhé uši, veľký, vypučený hrudník s výraznými rebrami, ovisnuté brucho, nechýba znak mužnosti a nakoniec chrbtica s vyčnievajúcimi stavcami. Ani človek, ani kostra. Pristúpili sme bližšie.

„Ra nuí, dobrý deň,“ zodvihol hlavu.
„Ra nuí,“ odpovedali sme.

„Poďte si sadnúť,“ ukázal rukou na trávu pred sebou. Mal tmavú kožu, hlboké vrásky na čele, dlhé ušné laloky. Nakrátko ostrihané šedivé vlasy mu vyrastali z hlavy ako strnisko. V úzkych perách pevne zvieral cigaretu a sústredene hľadel na svoje zrobené ruky, ktoré zručne viedli nôž po drevenej soške kava kava.

„Máte poháre?“ spýtali sme sa a vytiahli víno. Starec sa doširoka usmial a v otvorených ústach sa mu objavil posledný, žltý zub. Zapálil si ďalšiu cigaretu:

„Maríííjááá!!“ zvolal. Z domu vyšla jeho dcéra.
„Dobrý deň, tak to ste vy?“ prezerala si nás, prichádzajúc. Bola veľmi silná. Dlhé šaty jej obopínali veľké brucho, mohutný zadok sa jej triasol pri každom kroku.
„Prines poháre,“ povedal starký cez zošpúlené pery držiace cigaretu.
„Hneď,“ poslušne sa otočila a po chvíli vrátila s tromi pohárikmi. Nalial som každému doplna:

„Káunú, na zdravie,“ zodvihol starký pohár a s pôžitkom si upil vína. Čoskoro sme sa spriatelili a Tuki Tepano nám začal rozprávať o svojom živote – ako pracoval pre Thora Heyerdahla pred 44 rokmi, vyrezával mu sochy, robil nákresy, jeho žena mu varila syr, ktorý mal Heyerdahl veľmi rád. Spomínal všetkých členov expedície, ktorí sú už dávno mŕtvi, otca Sebastiána, rozprával nám, ako vytvoril drevené sochy pre najväčší kostol v Santiagu de Chile, vyrezal všetky sochy, ktoré sú v kostole na Rapa Nui... Jeho dcéra medzitým priniesla niekoľko kníh. Otvárala jednu za druhou a ukazovala fotografie otca.

„Najväčší umelec Rapa Nui... Veľký umelec Tuki Tepano... Pôvodní ľudia Rapa Nui... Posledný pravý umelec... Potomkovia dlhouchých...“ texty pod fotografiami.
„Benedicto Hernando Jesus Tuki Tepano,“ tak znelo celé meno tohto posledného veľkého umelca na ostrove ..............