.......... Vytiahol som fotoaparát a začal fotiť. Starký pristúpil k Ičovi a niečo mu začal rozprávať. Niečo španielsky opisoval, Ičo stále po ňom opakoval slová a vždy dodal: „Sííí.”
„Rozumieš mu?” spýtal som sa ho spoza objektívu.
„Jasné,” odvetil a opakoval po starkom španielske slová. Za pár dní sme zo španielčiny už dosť pochytili, a tak som nemal dôvod Ičovi neveriť. Starký nám dal niekoľko dobrých rád, potľapkal nás po pleciach a upozornil na banditov striehnucich v skalách, ktorý sa špecializujú na turistov. Nechápavo zakrútil nad naším výstupom hlavou a vrátil sa späť do dediny.
„Čo hovoril?” spýtal som sa zvedavo.
„Že máme ísť hore, také voľačo. Dobre som mu nerozumel, ale nebudeme robiť zo seba pred Peruáncami blbcov, ktorí nevedia po španielsky, nie? ” oznámil mi smutný výsledok rozhovoru.
Peru, Bolívia - El Misti
Prehodili sme si ťažké ruksaky na plecia, popriali šťastnú cestu a vykročili k sopke. Nemali sme mapu, žiadneho sprievodcu, a to sa nám mohlo stať neskôr na výstupe osudným (starký dobre vedel, prečo nad nami krútil hlavou). Na konci úbočia sme narazili na hlboký kaňon. Zišli sme dolu po prudkej stene a na sopku vystupovali v jeho koryte. Bola páľava ako v peci. Okolo nás ležali veľké balvany, do očí nám padal vetrom rozvírený prach a cítili sme sa ako v mesačnej krajine. Len kamene. Kameň na kameni a z obidvoch strán vysoké steny kaňonu. Po dlhých hodinách pomalého výstupu som vo výške 4 000 m pocítil prvé problémy s nadmorskou výškou. Nohy mi oťažievali. Začal som veľmi rýchlo dýchať a nemohol som sa poriadne nadýchnuť. Pridali sa bolesti hlavy a srdce mi bilo dvakrát rýchlejšie. Naviac sa vynoril ďalší problém. Hlboký kaňon, ktorým sme dovtedy vystupovali sa odrazu skončil. Pred nami bola vysoká, kolmá stena. Stáli sme nešťastne pod kamennou stenou a s hlavou do hora hľadeli na vzdialený vrchol kaňonu. Skúšali sme vyliezť po bočnej stene. Spočiatku sa liezlo ľahko, ale pár metrov od vrcholu sme narazili na prekážku. Kamene, ktorých sme sa prichytávali, už neboli pevné a vypadávali zo steny. Pod nohami sa zosypávala suchá zem. Každú chvíľu sme sa mohli zrútiť s ťažkými ruksakmi na balvany pod sebou. Rozhodli sme sa zliezť naspäť. Pri pohľade na dno kaňonu sa v tú najnevhodnejšiu chvíľu prejavila moja fóbia z výšok. Všetko okolo mňa sa roztočilo, nohy sa mi podlamovali a zo zúfalého pocitu ma zalial pot. Dolu sa mi podarilo zliezť len vďaka Ičovi. Museli sme sa vrátiť kus cesty.
V strmých stenách kaňon sme sa pokúšali nájsť nejakú lepšiu, bočnú cestu nahor. Boli sme ako v kamennej klietke. Našli sme jedno miesto, ktoré vyzeralo ľahšie priechodné, a tak sme to skúsili. Po zdĺhavom lezení bočným svahom sa nám konečne podarilo z kaňonu vyslobodiť. Vystúpiť hore nebolo jednoduché, no pohľad, ktorý sa nám naskytol, bol fantastický. Zo všetkých strán vystupovali vysoké končiare, tesne nad nami začínalo mohutné úpätie sopky, okolo sa rozprestierali žlté trávnaté pláne s pichľavými kríkmi a pod nami ležala nádherná krajina. Museli sme ísť ďalej. Moje ťažkosti s veľkou nadmorskou výškou neustále narastali. Ruksak mal každým krokom viac kíl. Spravil som pätnásť, dvadsať krokov a nemohol som dýchať. Zastavil som, upokojil dýchanie. Znovu pár krokov. Pomaly, pravá noha, ľavá, pravá... Bolo to hrozné, srdce mi stále silno bilo, pridali sa veľké bolesti hlavy, z nosa mi tiekla krv. Vedel som, že je zle. Silu v nohách a rukách som ešte mal, ale inak som bol v koncoch. Nie je nič horšie, ako keď nemôžete dýchať. Ičo bol na tom relatívne dobre, len mu silnejšie búchalo srdce, trochu tiekla z nosa krv a začal pociťovať bolesti hlavy. Museli sme zastaviť. Rozmýšľali sme, či sa vrátime o sto, dvesto výškových metrov nižšie alebo ostaneme spať v tejto výške. Nakoniec sme zostali a rozložili stan pod El Misti. Bol som na tom tak zle, že obyčajné rozšnurovanie vibrám stačilo na to, aby som sa silno zadýchal. Šesť hodín večer a vôkol nás zavládla úplná tma a hrobové ticho. Zjedli sme len niekoľko keksov s horúcim čajom a ľahli si unavení do stanu. Zabalil som sa do spacáku. Trvalo mi dlho, kým som v bolestiach zaspal.
Na druhý deň sme vstali skoro ráno. Bolo po bolestiach! Ako keby sa deň pred tým nič nestalo. Žiadne problémy. Uvarili sme si jednu instantnú polievku, zbalili stan a postupovali sme ďalej. Tvrdú kamenistú zem vystriedala niekoľkocentimetrová vrstva popola bez známky života. Len kde-tu bol osamotený trs žltej trávy. Išlo sa nám dobre. Počasie bolo výborné, okolitá krajina s mohutnými končiarmi čarovná a vrchol sopky sa nám každým krokom približoval. Vo výške zhruba 5 000 m sme zistili, že ak aj dosiahneme vrchol, nepodarí sa nám zísť ešte v ten istý deň dolu do Arequipy. Jedlo nám nechýbalo, ale dochádzala voda (v tej výške sme pili niekoľkonásobne viac). Slnko pálilo, dul silný vietor. Stáli sme po členky zaborení v šedo-čiernom sopečnom prachu a hľadeli do pustej krajiny okolo seba. Posledný pohľad na blízky vrchol El Misti. Museli sme sa rozhodnúť. Nebolo nám ľúto, že sme sa otočili kúsok pod vrcholom, pretože to bol aj tak nádherný zážitok. Naspäť sme sa rozhodli ísť inou trasou. Po dlhom pochode sme zbadali v diaľke dedinu.
„Chiguata...” vydralo sa mi z do krvi rozpraskaných úst. Vytiahli sme poslednú fľašu vody, ktorú sme dovtedy šetrili a na oslavu ju veľkými dúškami vypili. Plní elánu a šťastia sme zišli prudkým svahom do jedného z hlbokých kaňonov, terasovitými políčkami vystúpili na vrchol druhej strany kaňonu a vchádzali do dediny ...........