.........Kamenná cesta stúpala stále prudšie nahor. Točila sa doprava, hneď prudko doľava, zas doprava. Vystupovali sme pomaly po veľkých špicatých kameňoch. Jedna noha na kameň, zdvihol som sa na nej, pritiahol som druhú nohu. Podhodil som si ruksak. Ďalší vysoký schod, pravá noha, ľavá a ďalší... Ubíjajúci stereotyp. Rozľahlá, prázdna krajina s vysokými končiarmi okolo nás bola nádherná. Nastalo neskoré poludnie. Ruksak na chrbte bol každým metrom ťažší. Ako keby som niesol na vrchol dvoch a nie iba seba. Začal som preklínať každú vec, ktorú som mal v ruksaku naviac. Každý krok, každé zdvihnutie nohy som vopred uvážil. Kde bol len trochu menší kamenný stupienok, tam som dal nohu. Strmý svah nemal konca. Našťastie sme boli už dostatočne aklimatizovaní a odpadli problémy s dýchaním. Na večer sme dorazili do jedného z táborov. Ochladilo sa. Rozložili sme si stan vedľa dvoch Holanďanov, opláchli sa v hučiacom horskom potoku, prezliekli do suchého oblečenia a rozložili varič. Okolo stanu zavoňala slepačia polievka. Po tom ťažkom, ale krásnom pochode sme zaspali ako zabití.
Peru, Bolívia - Po starom chodníku Inkov
Ráno sme vstali ešte pred východom slnka, aby sme v obednej páľave postupovali čo najmenej. Pokračovali sme vo výstupe. Medzitým sa nám minuli posledné zásoby vody. Smäd bol veľký, krajina rozpálená a nemohli sme nájsť žiadny prameň. Vodu sa nám podarilo nájsť až náhodou pri jednej z našich prestávok. Nie je voda ako voda. Toto bola bačorina skrytá v rákosí. Jej farba pripomínala potok po búrke, no nám bola všetkým. Ponalievali sme ju do prázdnych plastikových fliaš, rozdrvili purifikačné tabletky na dezinfekciu a lahodnými glgmi sme kalnou vodou zahasili smäd. Špinaví, prepotení sme sa uberali ďalej a ďalej. Sem-tam sme stretli peruánskych nosičov, ktorí bosí, alebo v sandáloch prebehli okolo nás. Na chrbte do výšky naložený náklad, krátko pofukovali, v líci napchatá guľka koky, malými cupitavými poskokmi stúpali po veľkých kameňoch rýchlo nahor. Týchto nosičov si platili bohatí turisti, ktorí vykračovali po horách len s palicou v ruke. Nosiči bežali s ich batožinou pred nimi, aby im stihli pripraviť obed. Večer museli v predstihu rozložiť stany a pripraviť pre turistov teplú večeru. Na chrbte dokonca nosili pre „fajnových” aj záchod a sprchu. Nosiči mi svojimi výkonmi v horách pripomenuli svojich inckých predkov, ktorí po týchto chodníkoch museli čo najskôr odovzdať do určeného miesta správu. Cesty cez celu ríšu Inkov mali obdivuhodnú dĺžku - okolo 40 000 km a viedli cez tie najstrmšie horské prechody, močiare, rieky a ponad priepasti. V tomto ťažkom teréne vraj bežci zdolali 2 000 kilometrovú vzdialenosť medzi Quitom a Cuzcom za obdivuhodných päť dní!
Prešli sme miestom zvaným Warmiwanusca vo výške 4 198 metrov a čo sme krvopotne vyšliapali, to sme zasa z druhej strany kopca po kamennom chodníku schádzali. Po ceste sa už sem tam objavovali malé incké ruiny, zvané tambos. S radosťou som ich využili na to, na čo slúžili ešte za čias Inkov - oddych a uvarenie jedla. Dostali sme sa do ďalšieho tábora, kde už nosiči stavali turistom stany na noc. Mal som ešte dosť síl, Ičo tiež (chuť mu už chýbala), do zotmenia zostávali tak dve hodiny, a tak sme sa po malej porade rozhodli pokračovať v ceste do ďalšieho tábora. Táto časť treku sa mi páčila najviac. Boli sme vo výške okolo 3 700 metrov. Pod nami mraky. Okolo hustý, nepreniknuteľný prales. Kráčali sme po starom chodníku Inkov, ktorý bol v tejto časti napriek ťažkému horskému terénu vo výbornom stave. Tvorili ho veľké kamenné bloky, vsadené jeden vedľa druhého. Vzduch bol strašne vlhký, akoby stále pršal drobný hustý dážď. Z pralesa sa niesol hlasný spev vtákov. Stúpali sme do prudkého kopca, zasa dolu, hore a nadol. Na jednej strane bol zelený prales tak tesne, že nad chodníkom viseli machom obrastené konáre stromov a liany. Na druhej strane bol pod chodníkom veľmi prudký svah, ktorý končil v hlbokom údolí. Chvíľami boli mraky tesne pod chodníkom, ako perina. Z hĺbky, ktorá bola pod nimi nebolo vidieť nič. Len kamenný chodník, vľavo veľká biela perina mrakov, z ktorých kde-tu vytŕčali vrcholy hôr a vpravo hustý zelený prales. Do tábora sme došli až tesne pred zotmením. Zvítali sme sa s niektorými známymi, postavili stan a uvarili večeru. Dlho do noci sme v svetle mesiaca klebetili pred stanom so šálkou horúceho čaju.
Ráno som vstal skôr a podarilo sa mi vidieť neuveriteľne krásny východ slnka. Stál som na vrchole kopca. Niekoľko stoviek metrov podo mnou zakrývali husté biele mračná celú krajinu. Z ich nepreniknuteľnej clony vystupovali vrcholce andských končiarov. Odrazu začalo vychádzať slnko a postupne osvetľovalo jednu skalnatú stenu za druhou. Postupne, až bolo všetko okolo mňa do žlta vysvietené. Fantastická hra svetiel a farieb.
Dobré raňajky, umytie v starom vodovode Inkov a záverečná etapu pochodu k Machu Picchu. Dlho sme schádzali dolu po prudkom, kľukatom chodníku na úbočí hôr. Okolo boli kríky, nádherne rozkvitnuté kvety, žlté, červené, fialové. Hlboko pod nami bolo vidno široký tok rieky Urubamba, na protiľahlom brehu sa prudko do výšky dvíhalo veľké úbočie. Rovnaké, po akom sme schádzali. Ruky pod popruhmi ruksaku, napnuté lýtka, prepotený chrbát... Asi v polovici výšky chodník prestal klesať a pokračovali sme pomaly nahor do druhého úbočia. Svah začal znova prudko stúpať a na vrchole sme pred sebou uvideli medzi listami stromov nejakú kamennú stenu. Bolo to Intipunku, posledné ruiny pred Machu Picchu. Vystúpili sme na vrchol. Zložili sme si z otlačených chrbtov na múrik ťažké ruksaky, že sa rozhľadíme po okolí. V rovnakej chvíli sme sa zarazili a pri pohľade do diaľky sme spoločne zvolali: „Oúúúú!!!” Stáli sme na najvyššom kamennom múre Intipunku. Pofukoval teplý vietor, slnko pálilo a pod nami ležala hlboká priepasť až k rieke Urubamaba. Boli sme vyčerpaní, špinaví a ten výkrik patril nášmu prvému pohľadu na vzdialené ruiny. Pred nami ležalo Machu Picchu - posvätné mesto Inkov.............