Cestou z Magalogni sme zrazu začuli silnú paľbu zo samopalov:

–Tam v tom údolí dnes bola donga – usmial sa Bargeligán, keď sme s Matúšom zastali, prekvapivo hľadeli na miesto, odkiaľ zneli výstrely. Pokračoval v chôdzi bezstarostne ďalej, akoby strieľanie zo samopalu bolo bežné. Onedlho sme zistili, že bežné veru bolo…

V ten večer sme v Kibiši narazili na mladíka menom Tezibt – urastený, vysoký, moderne oblečený černoch. Mal asi dvadsaťpäť rokov, pochádzal z kmeňa Surmov. Sedel v krčme u Kaseču, s priateľmi popíjal medový tedž. Ako málokto v Kibiši vedel anglicky. Bol to veľmi milý inteligentný človek, s ktorým sme sa okamžite spriatelili. Po krátkom rozhovore sme sa dostali až k donge, ktorá v tom období opantala celé územie Surmov.

–Tivan (Ivan) – oslovil ma Tezibt dosť neohrabane – jeden z najlepších a najväčších súbojov donga sa chystá v týchto dňoch tam, za horami – ukázal mi rukou na vysoké kopce, ktoré sa ťahali nad Kibišom a pokračoval – bude to v osade Koka… To musíte vidieť ! – zdôraznil hlasno Tezibt a poriadne si odpil z kvaseného nápoja, až mu tiekol po brade.

–Jené kondžó, zajtra – dodal a stratil sa niekde v tme.

Bola to pre nás nesmierne cenná informácia. V oblasti sa dalo len veľmi ťažko zistiť niečo seriózne – desať ľudí znamenalo desať rozdielnych informácií. Keď sme sa pýtali, či bude donga, všetci záporne kývali hlavami. Keď sme sa pýtali na miesto, kde bude najbližšie donga, ukazovali do neznáma na hory. Keď sme sa pýtali, kedy to bude, pokrčili ramenami. Po dvoch dňoch však tí istí ľudia vzrušene rozprávali, ako sami „dnes“ zápasili na donge v neďalekých osadách. Išiel nás z toho šľak trafiť !

Skoro ráno sme zbalili stan, rozhodnutí vyraziť do osady Koka, ktorá ležala zhruba na polceste medzi Kibišom a veľkou etiópskou dedinou Tum.

Vytrvalo pršalo a informácie o stave cesty sa rôznili. Žiadne z áut, ktoré dorazilo za posledné dva dni do Kibišu, neprichádzalo z nášho smeru. Nikto nevedel, či sa nám podarí prejsť ťažký terén, ktorý sa s každým prívalom dažďa menil na lepkavú oráčinu.

Jedni tvrdili, aby sme deň počkali, možno pršať nebude, cesta oschne. Iní nás nabádali, že by sa mohla dať prejsť… Ťažko nám bolo rozhodnúť sa. Jemane to nechal na nás a pri našom spýtavom pohľade len nerozhodne krčil ramenami:

–Kados, it´s up to you… Je to na vás Kadovia…

Slovo donga malo pre nás obrovskú váhu a všetky zlé správy o stave cesty sme pustili razom z hlavy. Čoskoro sme mali Kibiš za chrbtom. Stúpali sme po neforemnej kamennej ceste vysoko do strmých rozoklaných hôr. Chvíľu sme napredovali po vysokom ostrom hrebeni – hlboké údolia nám ležali pri nohách, susedné horstvá sa premietali po stranách, ako v romantickom filme. Výhľad bol úchvatný. Cesta sa razom stočila a začala prudko klesať v strmých zákrutách do sýtozeleného údolia, ktoré zo všetkých strán zvierali mohutné, tritisíc metrov vysoké končiare.

Po niekoľkých kilometroch horskej samoty sme prechádzali malými, typicky africkými osadami. Jednoduché oválne tukuly, slamené strechy, ploty z krivolakých konárov. Ľudí vidno nebolo. Len veľké stáda dobytka, hnané urastenými nahými mužmi, nám niekoľkokrát skrížili cestu. Podaktorí z pastierov mali na hlavách a končatinách nepekné hlboké rany, opuchy, krvné zrazeniny – následky nedávneho súboja donga.

Do Koka prichádzame popoludní. Prašná cesta bez náznaku života, niekoľko slamených mĺkvych chyží. Po okolí ležali rozosiate drobné políčka s vysokými steblami kukurice, ciroku. V strede osady stála murovaná budova úradu správcu oblasti, kde sa ponevieralo niekoľko polonahých surmských žien a mužov. Medzi nimi postával malý prešedivelý černoch v červenej šiltovke a mestskom oblečení, ktoré dopĺňalo napasované hnedé sako. Jeho hlboko posadené oči sa nehýbali. Nevyjadrovali žiadne emócie. Jediné, čo sa z nich dalo vyčítať, bola neistota.

Hneď nám bolo jasné, že je to úradník, ktorého poslali z Addisu kontrolovať všetko na juhu. On si hrdo hovoril – „Jbiro serategna“, úradník. My takýmto hovoríme udavači. V každom prípade platilo jedno, že sme si museli na neho dávať neustále pozor a byť tomuto nášmu nepriateľovi čo najväčšími priateľmi.

Po jeho súhlase sme si rozložili stan na rozľahlej trávnatej ploche pred murovanou budovou. Táto poloha pri dome úradníka nám zaručovala nielen bezpečnosť, ale aj prísun najčerstvejších správ z celej oblasti.

Všetci sa v ten deň rozprávali len o jednom:

–Zajtra bude donga !

Zobudil som sa pred východom slnka. Nevedel som už ani aký je deň. V Afrike to aj tak nič neznamená… Nikto neráta dni, týždne, mesiace, roky, nikto nevie, či je pondelok, alebo utorok, nikto nevie, koľko je presne hodín. Načo aj ? Nikto sa nikam neponáhľa. Každého zaujíma len obdobie dažďov a žatvy. Miesto hodín ľuďom svieti slnko a jeho poloha presne určuje čas.

Matúš v stane nebol. Vyšiel som von. Ovanul ma chlad. Vysoká tráva bola zmáčaná od silnej nočnej búrky. Mal som chuť sa vrátiť späť do suchého vyhriateho spacáku.

–Kado ? – zvolal som do prázdnej spleti stromov a vysokej trávy, ktorá obklopovala areál úradu. Niekoľko desiatok metrov od nášho stanu stála slamená chyža Surmov, pred ktorou už stará žena rozdúchavala oheň. Bola to veľmi stará žena – čierna koža jej visela po celom tele, tvár rozorávali hlboké vrásky, mŕtve kalné oči prezrádzali čiastočnú slepotu. Niečo si rozprávala hrubým hlasom, pričom neustále vypľúvala sliny cez natiahnutú visiacu gambu bez tanierika, ktorá jej odhaľovala posledné dva zuby v ústach.

–Kado, to bola noc – vyšiel nečakane, ako prízrak z jej chyže Matúš. Skoro som okoktavel, keď som ho zbadal. Pretrel si opuchnuté oči, zapálil cigaretu a pokračoval:

–Tá stará pani je vážna žena… – pustil sa Matúš do rozprávania o prežitej noci. Smrdel od dymu, ako keď privoniate k čerstvo vyúdenej slanine. Stál som pri horiacom dreve, s nadšením načúval jeho slovám:

–Tá žena je veľmi, veľmi stará. Žije tu so svojou dcérou a jej malými deťmi. Nemajú vôbec nič. Ich muži sú mŕtvi. Zahynuli v kmeňových vojnách. To malé, čo vidíš na rukách jej dcéry, bolo ešte včera choré. Žena sedela a pri ohni ho liečila, či skôr čarovala. Fakt, Kado, to si nezažil ! – vzrušene rukami rozhadzoval Matúš a silno si poťahoval z cigarety. – Predstav si, ako to robila… Nahrievala si ruky nad ohňom, stále niečo rozprávala takým divným, nezrozumiteľným, chripľavým hlasom a chlapcovi prechádzala rukami nad celým telom. Nie viac ako pár milimetrov. Ruky sa jej triasli, prsty chveli. Normálne mi telom chodili zimomriavky. Potom spievala a zas mu prikladala ruky nad telo. Bola to vážna vec, Kado,…. Oheň, ruky, spev, zas oheň a divné výkriky…. Ona sa normálne dostala do tranzu a liečila chorého chlapca svojou energiou. Potom upadla zrazu od únavy do hlbokého spánku… – Chlapec bol ráno úplne zdravý.

Donga mala začať na poludnie. Rozhodli sme sa, že dovtedy zájdeme pozrieť pastierov kráv, ktorí mali za osadou zhromaždené stovky kusov dobytka. Boli to mladí, najudatnejší, no zároveň aj najagresívnejší muži kmeňa, ktorí strážili to najcennejšie, čo Surmovia vlastnili – dobytok. Nič nie je pre Surmov tak cenné a nič si tak nevážia ako dobytok. Mladíci ho srážili vo dne, v noci. Nepohli sa od kráv ani na krok. Spávali s nimi, jedli, prechádzali strmými kopcami, zelenými pláňami. Žili takto v horách s dobytkom niekoľko rokov a oddane sa starali oň až dovtedy, kým sa neoženia. Vtedy nastáva okamžik hrdého návratu zrelého muža do rodnej osady. Jeho miesto zaujme nový chlapec, ktorý sa začne učiť umeniu bojovať, prežiť v krutých horách a starať sa o dobytok tak, ako to robili Surmovia po stáročia pre blaho celej svojej osady.

Neprešli sme veľa a zastali pred drevenou rampou – dlhý konár spočíval na hrdzavom dokrivenom sude z nafty.

–Policajná kontrola – ukázal Jemane hlavou cez okienko, zľahka zatrúbil na skupinku mužov sediacich v tôni košatého stromu. Jeden z nich obratne vstal a so samopalom v ruke vykročil k nám. Bol to policajt a súčasne Surma. Policajt, ktorý vo svete nemá obdobu ! Stál tam tak, ako ho Pán Boh stvoril. On a samopal ! Holá hlava, veľké svaly na ramenách, tehličky na bruchu, dlhý penis, bosé nohy, v ruke kalašnikov. S Matúšom sme išli prasknúť od smiechu – no tvárte sa vážne, keď vám úplne holý policajt kontroluje pasy !

Prezeral si pasy sprava doľava a zas opačne. Listoval v nich, ako keby vedel čítať… Pochopili sme – cez okienko putovala škatuľka cigariet, ktorá okamžite u nahého policajta vyvolala priateľský úsmev. Samopal si nedbalo prehodil cez rameno, rýchlymi pohybmi uvoľnil drevenú rampu stojacu pred nami a niečo zakričal ostatným mužom sediacim pod stromom. Jeden z nich sa postavil, vzal si do ruky samopal a podišiel k autu:

–Tento policajt pôjde s vami, je to nevyhnutné… Dnes je donga, Surmovia sú veľmi agresívni… – Kývli sme nerozhodne ramenami. Dnes viem, že mali ísť s nami dvaja alebo jeden normálny, nie taký strašiak aký nastúpil do auta. Vyzeral ako bezdomovec – bosé nohy, zelené tvídové nohavice siahajúce nad členky, zelená blúza s otrhanými výložkami. Horšie na tom bolo, že nič nechápal. Jemane sa mu márne snažil niečo vysvetliť – na všetko prikyvoval, nič nepovedal. Nie že nerozumel anglicky, on nerozumel ani Jemanemu ahmarsky !

Slnko sa schovávalo za bledými mrakmi oparu. Nepotili sme sa, dobre sa nám dýchalo a na dažďom zmáčanej ceste sa za autom konečne nehnali kúdoly červeného prachu.

Za osadou sme zastali v hustom lese. Policajt mávol rukou, vystúpili sme. Zem pokrývali trsy hrubej trávy, všade okolo nás vyrastali neučesané kríky, košaté stromy. Z diaľky k nám kráčalo rýchlym krokom niekoľko úplne nahých Surmov. Ich čierne telá plné šliach a svalov sa ladnými krokmi geparda blížili po vysokých steblách trávy proti nám. V očiach očakávanie, vzrušenie, napnuté šije, rozpažené ruky. Zastali sme. Pristúpil najstarší z nich, aby sme sa dohodli na podmienkach vstupu do osady. Policajt ťažkopádne prekladal Jemaneho slová, pastieri prikyvovali…

–Môžete vstúpiť – hrdo nám oznámil dohodu medzi ním a mužmi. Nezdalo sa mi to… Už som toľkokrát v Afrike niečo dohadoval, aby som vedel, že takto rýchlo sa dohoda nedá dosiahnuť v žiadnom kmeni. Neskôr sme ľutovali, že sme sa neopýtali Jemaneho, či mu policajt rozumel…

Spokojne sme sa vypravili smerom k veľkej ohrade z ostnatých suchých konárov, ktoré stáli poprepletané a navŕšené na sebe ako nepreniknuteľná hradba chrániaca dobytok pred divou zverou, či prípadnými zlodejmi. Vošli sme na rozľahlú trávnatú plochu. Okolo nás pobehovali nahí muži, pár metrov pred nami nehybne stáli stovky kusov dobytka – nesmierny majetok – biele, strakaté, čierne. Samá krava ! Nemali veľké telá, siahali nám tak po pás. Zato rohy, tie vytŕčali do strán ako gigantické smrtonosné tykadlá budiace nesmierny rešpekt. Na šiji im vyrastal veľký hrb, pod bradou visela zvráskavená koža tvoriaca spadnutú bradu.

Divokí Surmovia ostali z našej návštevy doslova vo vytržení. Kričali, behali okolo nás ako besní. Zem dunela pod ich bosými chodidlami, ktoré sa prudko zabárali do jej povrchu. Obstúpili nás, tlačili sa jeden na druhého. Vlasy ostrihané na strnisko, v nich žiletkou vyholené jednoduché ornamenty. Krvou podliate vyšpúlené oči, doširoka roztiahnuté nozdry, akoby tadiaľ uvoľňovali svoju nahromadenú energiu. Museli sme trpezlivo čakať, kým sa ich emócie dostanú na normálnu hladinu. Bezducho sme stáli uprostred nich.

Konečne sa po chvíli upokojili a dav čiernych tiel sa roztrúsil po planine.

Do osady sme vošli zavčas ráno, aby sme mohli sledovať ich každodenný obrad pitia čerstvej krvi dobytka. Tento rituál vyznávalo kedysi množstvo kmeňov po celej Afrike, no dnes ho už nikde nenájdete. Ako príklad musím spomenúť slávny kenský kmeň Masajov, ktorý sa rituálom pitia krvi dobytka preslávil asi najviac na svete. Dnes už, žiaľ, Masajovia dávno nežijú z dobytka a jeho sily, krv naposledy pili ich pradedovia a mlieko si kupujú v supermarketoch. Žijú z peňazí turistov. Stačí im párkrát vyskočiť s dlhou palicou, nechať sa odfotiť v károvanej deke a je zarobené… Fotoaparáty cvakajú, turisti prežívajú veľké „dobrodružstvo“. Za posledných dvadsať rokov sa svet Masajov na území Kene a Tanzánie neuveriteľne zmenil. Z veľkých, nedozerných plání sa úplne vytratil prírodný život tohto kedysi tak hrdého kmeňa a jeho obrovských stád dobytka.

Pitie krvi dobytka, skutočné, nefalšované, dodávajúce mužom silu, energiu, vieru v zdravie a dlhý život je stále pre mnohých Surmov každodennou rutinou. Muži starostlivo vyberú z obrovského stáda jednu z kráv. Musí to byť mocné zdravé zviera. Traja-štyria muži ju ťahajú za zažltnuté rohy, vyvádzajú stranou od stáda. Prichádza jeden z mužov, ktorý drží v ruke kožený tulec plný šípov s tupými hrotmi, malý drevený luk a kus tenkého povrazu, ktorým krave podviaže krk. Ďalší Surma kravu pohládza po čele, krku, prstami jej masíruje šiju. Zo zeme zoberie za hrsť čerstvého kravského lajna, vloží jej ho do zaslintanej tlamy. Krava s mocne zviazanou šijou, omáľa v papuli lajno zjavne proti svojej vôli. Muži jej držia papuľu, niečo si vzrušene pokrikujú. Asi to nestačilo, a tak jej nasilu otvárajú papuľu, pľujú na jazyk a opäť vkladajú kus lajna. Krava dupe prednou nohou, myká rohmi, ktoré jej pevne zvierajú ostatní Surmovia.

Na krku sa do sivej srsti neustále vrezáva povraz. Muž s lukom opäť hladí prstami krčnú tepnu, ktorá medzitým silno navrela. Nastal správny čas. Muži pevne zvierajú mykajúce sa zviera. Surma s lukom si kľaká pred ňu na jedno koleno. Uprene hľadí na mocný zvráskavený krk. Do luku vkladá malý šíp , naťahuje tetivu. Krik Surmov ustal. Nastáva chvíľa sústredenia. Mužova ruka, pevne zvierajúca natiahnutý luk so šípom mieriacim na krk zrazu povolila. Šíp prudko vystrelil. Zviera sa myklo, hodilo hlavou, fŕkalo, dupalo nohami. Šíp sa zabodol presne do tepny, no nie natoľko hlboko, aby kravu zranil, či nebodaj usmrtil (na tento účel sa používajú šípy s plochou širokou špičkou, aby neprenikli hlboko do krku zvieraťa, ale aby boli zas dosť ostré na prerazenie jeho hrubej kože).

Okolo kravy zavládlo vzrušenie, tlmené hlasy vystriedali hlučné pokriky. Niekoľko mužov sa zhŕklo ku krave s prázdnymi kalabašmi. Muž s lukom vytiahol zo šije kravy šíp, z krku jej vytryskol silný prúd červenej tekutiny.

–Krv ! Krv ! Krv !

Valila zo zvieraťa silným prúdom, ako keď odrazíte štupeľ zo suda plného červeného vína. Muži ju zachytávali do kalabašov, v ktorých sa penila, menila farbu.

–Stačí ! – naznačil jeden z mužov, aby ostatní odstúpili. Krava pustila už dosť krvi. Jeden z mužov zodvihol zo zeme kúsok kravského lajna, zmiešal ho s hlinou a vtlačil do krvácajúcej tepny zvieraťa. Táto krava bude mať chvíľu pokoj, zo stáda ju môžu opäť vytiahnuť najskôr o tri týždne.

Jeden zo Surmov si kľakol oboma kolenami na zem, kde ležala miska plná krvi. Uchopil ju oboma rukami, zhlboka sa nadýchol a priložil pery na okraj kalabašu. Nachýlil oválnu nádobu a do úst mu začala vtekať teplá krv. Pil hltavo, veľkými dúškami. Pregĺgal červenú tekutinu, vzrušene vzdychal.

Kľakol si k nemu ďalší z prizerajúcich sa mužov. Oprel si o neho hlavu a začal piť z jeho misky. U Surmov je takýto spoločný spôsob pitia veľmi častý a vyjadruje silné a nerozlučné priateľstvo.

Muži hlasno pregĺgali, držiac na perách misku. Krv im stekala po brade, po prsiach. Zakrátko bol kalabaš prázdny a na jeho dne ostala už len bordová hustá zrazenina, ktorú vyliali na zem medzi malých psov.

Muži ostali kľačať na kolenách. Nastalo ticho. Nič nehovorili, zhlboka sa nadychovali, akoby trávili sladkasté sústa krvi. Jeden z nich odišiel, druhý sa nadýchol a z vydutých úst vyvracal na zem gejzír krvi, ktorý dopadol medzi psov.

Začul som vzrušené hlasy. Obďaleč muži nastrelili tepnu ďalšej z kráv. K striekajúcej rane priskočil jeden z nahých Surmov a začal piť krv priamo z rany. Pod prúd krvi si položil zovretú dlaň, z ktorej hltal červenú tekutinu. Muži privádzajú ďalšiu kravu…

Rituál pitia krvi sa u divokých Surmov opakoval každé ráno za súmraku a potom druhý raz poobede. Nemali presne určené, že krv musí piť každý. Pil len ten, kto mal chuť, koho organizmus si to žiadal, poprípade kto sa nemal čím iným zasýtiť.

V ten deň pilo krv veľa mužov – chystali sa na dongu a vo viere, že krv im dodá silu sa takto potužovali na ťažký, krvou presiaknutý súboj, ktorý ich čakal.

Veľmi mladým chlapcom sa krvi nedostávalo. Svoj smäd a silu si dopĺňali mliekom. Kľakli si medzi postávajúce kravy a vkladali priamo do úst dlhé cecky vemien. Silným stiskom rúk ich naťahovali v pravidelnom rytme, až z nich začalo striekať mlieko, ktoré hltavo pili aj niekoľko minút.

Muži boli roztratení kade-tade po planine. Mnoho z nich si natieralo telá kravským trusom. Z čerstvého trusu vyformovali v dlaniach malý tvrdý valček, ktorým si po tele robili zložité ornamenty, bodky, rôzne čiary, vlnky… Kravský trus sýtej kaki farby nebolo sprvoti na čiernych telách vidno. Po čase, ako čerstvý trus usychal, sa menila farba čiar na bledšiu, až nakoniec zostala úplne sivá a dokonale ladila s tmavým podkladom zamatovej kože Surmov.

Čím sme boli v osade dlhšie, tým okolo nás narastala nervozita divokých Surmov. Cítili sme, že Surmovia už nechceli ďalej trpieť našu prítomnosť.

Pre prírodné kmene je toto správanie prirodzené a nech som bol v Afrike aj o tisíc kilometrov južnejšie či západnejšie, prírodní ľudia sa správali rovnako. Pustili nás na moment do svojho teritória, ukázali, čo sa varí pod pokrievkou v kuchyni, ale dosť ! Stačilo, odíďte !

Svoju nevôľu dávali Surmovia najavo surovými pohľadmi, gánením, mlčaním. Dusná atmosféra zahalila planinu.

–Je čas odísť Kado – mávol som na Matúša na diaľku a očami hľadal nášho policajta. Ten sa ani nepohol z miesta, kde sa usalašil hneď po našom príchode. Sedel pod stromom, samopal držal medzi pokrčenými nohami a keby sme mali akýkoľvek problém, určite by ho prespal.

Ako sme sa blížili k autu, Surmovia začali do nás postrkovať pažbami samopalov, niečo vykrikovať, hádať sa medzi sebou. Chceli od nás peniaze za návštevu v osade. Bola to úplne bežná vec v každom kmeni, počítali sme s ňou. Dohodnuté peniaze sme im však mohli dať až vtedy, keď budeme sedieť bezpečne v aute.

Len čo sme sadli do auta, dorazil náš nešťastný strážca, ktorého nikto zo Surmov nerešpektoval. Dali sme mu dohodnuté peniaze a čakali, že odídeme. Medzi Surmami sa strhla veľká hádka, krik. Z úst im prskali sliny, svaly sa napínali. Zúrili. Mávali palicami a k prsiam si prikladali pažby samopalov. Vtom nepredvídateľne vtrhli do auta a vytiahli von nešťastného policajta. Boli ako zvery. Myslel som, že ho zabijú. Žiadna autorita. Ten sa nezmohol ani na slovo, žiadny odpor, či vysvetlenie. Len krčil plecami ako nemý. Vedel som, že situácia je absolútne vyhrotená.

–Jemane, okamžite odíď ! – zakričal som na Jemaneho v predtuche blížiacich sa problémov. Auto zarevalo, pohlo sa vpred, kolesá sa prudko pretočili v hnijúcom bahne. Nahé rozvášnené telá nás obstúpili. Surmov sa zmocnila hystéria ! Vycerené zuby, široké nozdry, krvou podliate oči, napnuté šije, svaly. Do auta prichádzal dunivý zvuk, ozýval sa buchot rúk na zaprášené okná, krik rozvášnených mužov. Dav nahých tiel rástol, kričal, hrozil ! Bolo to ako bojové pole desiatok nahých divokých bytostí so samopalmi, bytostí, ktoré stratili akékoľvek zábrany a prestali uvažovať.

Surmovia zúrili, zahatali nám cestu. Boli sme nútení zastaviť. Motor stíchol. Krik Surmov sa po tomto prvom čiastočnom úspechu znásobil.

Bolo zjavné, že náš hlúpy policajt pri dojednávaní sa o sume za návštevu nepochopil ani ich a ani nás,. Muži chceli jediné – viac ! Viac malých papierových obrázkov, za ktoré môžu dostať v dedine kvasené pivo, žiletky a tabak. Medzitým sa podarilo nášmu „chrabrému“ policajtovi vytrhnúť z rozvášneného davu a dostať sa späť do auta.

Vytiahol som pár drobných navyše a podal ich mladíkovi, ktorý najviac kričal v celom dave. Dav zbadal peniaze a na malú chvíľu poľavil v aktivite. Rukou som naznačil, nech sa rozdelia a Jemanemu dal povel, aby to využil a okamžite odišiel, skôr než sa skončí ich vášnivá hádka o peniaze. Podarilo sa !

Auto skákalo po skalách, jamách, mohutných trsoch vypálenej trávy. Jemane dupal na plyn, nebral ohľad na podvozok, či výfuk. Preč ! Rýchlo preč ! Niekoľko Surmov sa neúnavne rozbehlo za autom, mávali nad hlavami so samopalmi.

Konečne cesta. Po Surmoch ani stopy. S úľavou sme si vydýchli. Obzerali sme sa za seba, do strán okolo zalesnenej cesty. Nikde nikoho. Strachom otrasený Jemane pridal plyn. Oči mal vyšpúlené ako nikdy predtým, niečo kričal ahmarsky na policajta, zúril, zmätene búchal rukami do veľkého volantu, bezradne si utieral spotenú tvár. Slnko silne pripaľovalo, cesta sa menila na rozhorúčenú platňu.

Prešli sme pár stoviek metrov hrboľatej hlinenej cesty, zatočili do veľkej zákruty.

–Stop ! – zakričal Matúš.

Jemane prudko skočil na brzdu, stočil volant ku krajnici. Auto sa dostalo do letmého šmyku, zadok hodilo do jednej strany, potom do druhej, prudko s nami šklbalo. Zastali sme v hustom prachu, ktorý sa dvíhal okolo ako keď spadne odstrelený továrenský komín.

Pred nami stáli po celej šírke cesty nahí Surmovia. Nehýbali sa. Strnulo hľadeli na prichádzajúce auto so samopalmi pevne opretými o ramená. Všetko sa to zomlelo tak rýchlo, že som si nestihol ani uvedomiť čo sa deje, až keď sme zastavili a na moju tvár mierila oceľová hlaveň kalašnikova. Poviem vám, že to nebolo nič príjemné. Úplne som zatajil dych, srdce mi udieralo ako prudko rozhojdaný zvon. Jemane kričal na policajta, aby niečo robil, ale ten od strachu sedel ako prikovaný.

To už naozaj nebol humor, ani divadlo. Tí muži mali v očiach odhodlanie. Bolo mi jasné, že kým nedosiahnu svoje, nenechajú nás. Náš najväčší problém tkvel v tom, že sme nedokázali dostať z policajta, na čom sa vlastne s nimi dohodol – krútil hlavou, brblal si popod nos niečo nezrozumiteľné ako starý tibetský mních.

–Dobre – povedal som rozhodne a snažil sa zistiť dôvod problému – Jemane, prosím ťa, spýtaj sa policajta, či nám môže aspoň preložiť, čo hovoria, o čo im ide, keď už nie je schopný to dať sám do poriadku.

Jemane mu niečo zakričal a policajt sa to cez pootvorené okno spýtal nakúkajúceho Surmu, s očami lesklými ako zrkadlo. Ten niečo odsekol chripľavým hlasom, rukami mával ako vyšinutý, až otvoril Jemaneho dvere a zobral mu z nich jeho osobné veci.

Opäť som načrel do vrecka s obrovskou hŕbou bankoviek v malej hodnote, za ktoré by ste si u nás nekúpili ani špáradlo na zuby. Natiahol som ruku cez otvorené okno a podal im malý zväzok jedno – birroviek. Surmovia sa niečo dohovárali, zmätene si delili peniaze. Bolo zjavné, že vedia rátať len do desať a ostatné delenie už nechali na intuíciu. Tentoraz sme sa rozhodli počkať až do úplnej surmskej spokojnosti.

Surmovia sa podelili. Každý dostal nejaké bankovky, ich agresivita opadala. Jemane zúril, ako besný, policajt sedel mĺkvo na zadnom sedadle a my s Matúšom sme bez slova túžili len po jednom – byť odtiaľ čo najďalej.

Úplne zdecimovaní sme sa napokon pohli smerom do osady Koka. Len čo sme tam dorazili, Jemane ani nevypol motor, vybehol pred policajnou stanicou z auta a začal škriekať ako zmyslov zbavený. Pri jeho slovách sa policajti mrvili, mračili, zvierali pery, krútili hlavami:

–Surmovia prekročili všetky únosné hranice zákona !

Zbiehali sa ľudia. Každý chcel vedieť, čo sa stalo, Jemane jančil, mával rukami, ukazoval, ako ho napadli:

–Nesmú prísť na štátnu cestu so samopalmi a niekoho zadržať ! Nikdy ! Za to je väzenie ! – rozčuľoval sa a piskľavým hlasom škriekal po polonahých policajtoch, ktorí medzitým vstali a obliekali sa do predratých kaki uniforiem. Ich veliteľ, svalovec s vyholenou hlavou, ktorému z očí sršala bezcitnosť, nadradenosť a bezohľadnosť, vzal do rúk samopal, dva plné zásobníky a skočil do auta. Ďalší dvaja natiahli zbrane a postavili sa na zadný nárazník. Jemane sa na nás ani nepozrel, akoby sa nás to netýkalo, čomu sme sa aj potešili. Jeho veľké ego natlačené v malej postave volalo po pomste a Surmami ukradnuté veci chcel dostať späť. Auto prudko pridalo plyn, kolesá sa pár – krát pretočili na hlinenej ceste a muži zmizli vo veľkom mračne rozvíreného prachu.

Sedeli sme s Matúšom pod košatým stromom ako dovtedy všetci policajti a preberali, čo sa stalo a čo sa asi bude diať o pár minút v osade. Mali sme z toho zlý pocit, smútok v očiach. Prečo k niečomu takémuto došlo ? Vždy sme sa s každým dohodli a bez väčších problémov zvládli každú situáciu. Teraz sme stáli pred skutočnosťou, že sa nám to vymklo z rúk vďaka jednému jedinému hlúpemu policajtovi a nemali sme žiadnu, ani najmenšiu páku všetko zastaviť, či vrátiť späť.

Minúty na hodinkách sa vliekli neuveriteľne pomaly. Slnko silno pálilo, muchy otravne dobiedzali. Napriek tomu, že pod košatým stromom sa nahromadila kopa ľudí z dediny, nikto ani nemukol. Bolo medzi nimi množstvo surmských žien s tanierikmi v ústach, malé deti, či domiešaní černosi zo severu Etiópie, ktorí sa do dediny dostali kvôli práci. Všetci si nás prišli obzrieť… Začuli novú klebetu, chceli byť v centre diania. Mal som pocit, že doma ostali len nevládni dedinčania.

Ľudia postávajúci pri nás nič nerozprávali, neusmievali sa. Len mĺkvo stáli, znudene si podopierali hlavy, hľadeli na dvoch belochov a očakávali príchod polície, či streľbu z neďalekej osady divokých pastierov… Pamätám sa, že tam vládlo hrobové ticho.

Konečne sa v diaľke objavilo auto ! Prichádzalo pomaly. Nebolo pochýb, že je to Jemane. Kto iný by to aj bol ? Veď auto prešlo touto osadou raz za dva-tri dni. Vstali sme a spolu so zvedavými dedinčanmi hľadeli s hlavami plnými otázok k približujúcemu sa tereniaku.

–Ako ste dopadli ? – spýtali sme sa Jemaneho, ktorému sa konečne vrátil do tváre jeho obvyklý priateľský výraz.

–Všetko mi museli vrátiť, jedného muža zatkli – ukázal na zadné sedadlá, z ktorých von ťahali statného Surmu. Bol pokorný. Sklopený zrak, ruky spustené, hlava sklonená. Bolo mi ho neuveriteľne ľúto, aj keď som vedel, že je to jeden z tých, ktorí sa nám vyhrážali, že nás zastrelia. Bral som to ako nespravodlivosť – bol to ich svet, ich pôda, ich pravidlá. My sme sa im mali prispôsobiť a vôbec sme tento svet nemali takto narušiť.

Surmu vyviedli von a začali vypočúvať. Nedalo nám to a s Matúšom sme poprosili policajtov, aby ho pustili, že sa nič nestalo…

Museli sme odísť, ale ako sme sa čoskoro dozvedeli, Surmu na našu žiadosť naozaj pustili a onedlho sme sa s ním dokonca stretli na donge – krvavom rituáli, ktorý nemá vo svete obdoby.