Ani po návrate do Ataru som nemohol zo seba striasť pôsobivú tvár púšte, ktorá mi neuveriteľne učarovala. Stále som ju mal pred očami…
Cestou do kempu Baobab Sahara som narazil na malú, tradičnú reštauráciu. Už som dlho nič poriadne nejedol, a tak korenistá vôňa vychádzajúca z temnej miestnosti vo mne vyvolala neskutočný pocit hladu. Pri malých stolíkoch sedelo niekoľko žien s hlavami ukrytými pod čiernymi ručníkmi. Keď som vošiel, na moment mi venovali uhrančivý pohľad, za ktorým sa skrývalo zahanbenie. Z miestnosti nasýtenej parou, koreninami a pachom, sálalo ukrutné teplo. Dohodol som sa s kuchárom, že môžem ísť jesť na strechu domu, kde pofukoval príjemný vietor.
Zobral som si z reštaurácie krivú stolicu a úzkym schodiskom som sa vyštveral na najvyššie poschodie budovy. Sadol som si na okraj strechy a hľadel do ulíc tohto pokojného mesta.
Videl som všetko ako na dlani a bol som nevidený. Sledoval som predavača, zatvárajúceho obchodík so zeleninou, mužov variacich na zemi čaj, pastierov ženúcich ulicami stovky oviec, kôz, staré ženy nesúce na hlavách objemné náklady… Z času na čas sa ozvalo pravidelné klopotanie somára ťahajúceho voz, pokrik mladých chlapcov, jemný smiech prechádzajúcich dievčat. Vyrušil ma až príchod drobného, vždy usmiateho kuchára:
–Monsieur, mišvit – položil predo mňa obitý tanier s kusmi neuveriteľne dobrého ťavieho mäsa, upečeného na cibuli. Pomaly som si vkladal sústa mäsa do úst a vychutnával nádhernú atmosféru do tmy sa ponárajúceho Ataru.
Just ma po príchode do jeho kempu privítal ako starého priateľa. Len čo som zo seba zmyl nánosy špiny a piesku, usadili sme sa pri malom drevenom stole v spoločnosti holandskej veľvyslankyne v Senegale, ktorá bola Justovou priateľkou a prišla k nemu na návštevu. Pri českom pive sme rozpútali nekonečné debaty – svet, život, africké kmene, zážitky z ciest…
Vtom sa vo dverách ako duch objavil Didi. Nevidel ma. Ostal som v divnom rozpoložení:
–Čo tu preboha robí ? Asi sa niečo vážne stalo… – napadlo mi a ostal som na neho hľadieť v nemom úžase. Pristúpil k Justovi a niečo sa ho spýtal. Just sa silno zasmial a preložil otázku muža v turbane:
–Hľadá monsieura, ktorý rýchlo chodí. Asi to budeš ty…
Priskočil som zvedavo k Didimu, ktorý v rukách zvieral môj nožík a niekoľko bankoviek:
–Zabudol si si ich v Chinguitty – vysvetľoval Didi s priateľským pohľadom.
–To sem išiel taký kus cesty len kvôli tomu ? – obrátil som sa s ľútosťou na Justa.
–Si v Mauretánii ! Tu sú veľmi čestní ľudia…
Ostal som ako obarený a rozhodol som sa, že všetky veci patria čestnému Didimu, ktorý s nami nakoniec ostal pri mesačnom svite a červenom víne až do hlbokej noci.
Ráno som sa zbalil, rozlúčil s Justom a odišiel do centra mesta, odkiaľ som sa chcel dostať do dediny Choum, vzdialenej asi dve hodiny cesty od Ataru.
Cestou som v meste stretol niekoľko domácich, s ktorými som sa stihol počas pobytu v Atare spriateliť. Nasledovali vrelé podania rúk, úsmevy, opäť letmé úklony a opäť podania rúk. Zdá sa vám to asi priveľa na bežné stretnutie, toľko podaní rúk, ale verte mi, stále je to nič oproti bežnému stretnutiu dvoch Mauretáncov. Sú to nekonečné dialógy, z ktorých vám aspoň časť predvediem:
–As-salámu alajkum !
–Wa alajkum as-salám – potrasú si ruky.
–Si zdravý ?
–Som zdravý a ty si zdravý ?
–Áno, som zdravý – stále si potriasajú vrúcne ruky.
–Žehnaj Boh ! Žehnaj Boh !
–Aj tebe žehnaj Boh ! – stále si potriasajú ruky, usmievajú sa a rýchlo opakujú frázy priateľstva.
–Veľa zdravia !
–Aj tebe veľa zdravia. Aj tvojej rodine veľa zdravia !
–Si zdravý ?
–Som zdravý a tvoja rodina je zdravá ?
–Všetci sú zdraví. Vďaka Allahovi !
–Vďaka Allahovi !
–Vďaka Allahovi…
–Želám ti dlhý život !
–Aj tebe želám dlhý život…
–Aj tvojej rodine želám dlhý život !
–Tvojej rodine veľa zdravia…
–Tvojej rodine dlhý život… – a takto pokračujú v obojstranných želaniach aj minútu či dve.
Ak si myslíte, že títo ľudia sa nestretli niekoľko rokov, sú najlepšími priateľmi a opäť sa neuvidia niekoľko rokov, mýlite sa. Sú to bežní ľudkovia z mesta, ktorí sa takto stretajú denne niekoľkokrát. Už som niečo podobné zažil v Sudáne, aj v Jordánsku, ale v Mauretánii to bolo asi najsrdečnejšie. Muži si tak triasli rukami a tak sa predháňali v chválospevných želaniach, až som mal pocit, že sa nadobro lúčia a už sa nikdy v živote nestretnú. Dlho som nechápal toto ich, na prvý pohľad márnotratné, možno pre nás až nezmyselné strácanie času. Veď my si takto neželáme ani pri veľkých rodinných výročiach ! Nakoniec som dospel k záveru, že okrem silnej viery, ktorá ich k tomuto správaniu vedie, je to aj ich prostý, úprimný spôsob života a dobrota, ktorá ich spája. Som si istý, že aj naši prastarí otcovia sa takto potľapkávali, želali si radosť zo života a zdravie pri každom jednom stretnutí.
Cesta z Ataru klesala po úbočí, vlnila sa pieskovými stráňami, poprepletanými dedinami. Teplo sa zosilňovalo z minúty na minútu. Chvíľami to bolo napredovanie v hlbokom, rozjazdenom piesku, po pár kilometroch sme postupovali po kamenistej ceste, ktorá sa neustále rozdeľovala a spájala do množstva „pist“, ako hovoria miestni prašným cestičkám v púšti. Kľukatili sa do všetkých strán a človek neznalý pomerov by mal čo robiť, aby nezablúdil. Všade okolo nás ležali veľké kamene, balvany, vyschnuté prízemné kríky. Náš vodič chladnokrvne kľučkoval v plnej rýchlosti okolo nich, vyhýbal sa zradným jamám, točil volantom ako na púštnej rallye. Autom hádzalo, tlmiče stonali, ľudia naskakovali na sedadlách. Bol to veľmi ťažko zjazdný terén a obyčajných stodvadsať kilometrov sme šli viac ako tri hodiny.
Posádku päťmiestneho auta tvorilo desať ľudí – štyria muži, tri ženy a tri deti. Náhoda, možno šťastie osudu chceli, že jeden z mužov bol onen Sídi, s ktorým som sa stretol v noci pri mojom príchode do Ataru, keď som hľadal kemp. Sídi bol asi 35 – ročný muž. Pretiahnutá tvár pokrytá čiernymi fúzmi a krátkou, neupravenou bradou. Na hlave nosil biely turban, odetú mal dlhú bielu gallábiju. V tvári sa mu neustále zračil zvláštny úškrn, akoby sa všetkému smial. Vždy sa mu pritom objavili medzi perami veľké zuby ako ondatre.
Bol to veľmi pozorný a inteligentný človek. Nikdy nezabudnem, ako ma stále úctivo a pritom priateľsky oslovoval:
–Mistr Ivan.
Sídi, ako prvý Afričan nielenže vedel, kde Slovensko je, ale začal mi rozprávať o rozdelení Československa, o Václavovi Havlovi a úplne suverénne spomenul Bratislavu. Pozeral som vtedy na neho, ako obarený. Muž v turbane, uprostred púšte a vie o našom maličkom štáte uprostred Európy ? S tým majú problém aj bežní Nemci či Taliani.
Ryby v púšti ?
Prichádzam do Choum, inak bezvýznamného púštneho mesta, ktoré malo v minulosti šťastie, že železniční inžinieri navrhli trať idúcu zo západu Mauretánie na východ práve okolo neho. Tak sa osada Choum stala dôležitým dopravným uzlom nakládok a vykládok tovarov, nastupovania a vystupovania cestujúcich z celej oblasti. Choum je v podstate tichá, ospalá dedina s niekoľkými desiatkami ošarpaných hlinených domcov. Máte pocit, že ste na konci sveta.
Železnica mesto rozdeľuje na dve časti – jednu s obytnými domami a druhou je časť obchodníkov, ktorá sa rozkladá do obdĺžnika okolo veľkej prázdnej plochy. Uprostred nej stoja staré dodávky, vraky áut, kopy naskladaného tovaru, okolo sú postavené nízke hlinené domy v tvare škatúľ od topánok. Nemajú okná, len vchodové dvere. Všetky sú navlas ošarpané, špinavé, pôsobia skľučujúcim dojmom.
Poludňajšie teplo zahnalo všetkých do tieňa príbytkov. Slnko neľútostne pálilo, žeravilo zúboženú zem. V tieni plechových prístreškov ležalo na zemi niekoľko mužov. V meste zavládlo dokonalé ticho, len sem-tam sa ozval odniekiaľ detský plač.
–Nie si hladný ? – spýtal som sa Sídiho, ktorý sa mi stále snažil byť na blízku, keby som niečo potreboval vysvetliť alebo preložiť z tej prekliatej francúzštiny.
–Mistr Ivan. Tu nie sú reštaurácie ako u vás. Sú tu len jednoduché pre Mauretáncov – odvetil a sklopil zrak, akoby sa mi za to ospravedlňoval v mene celého Mauretánskeho ľudu.
–To je v poriadku Sídi, mne to vyhovuje, ja mám práve také rád – potľapkal som ho po kostnatom ramene. Sídi sa radostne usmial, vzal svoj veľký čierny kufor, s ktorým pri svojom zovňajšku beduína vyzeral veľmi komicky a pyšne ma viedol do jedného z ošarpaných, biednych prístreškov.
Reštaurácia neoplývala žiadnym luxusom. Tvorili ju polorozpadnuté hlinené múry, plechová strecha, ktorú podopierali krivé brvná z konárov stromu, zem pokrývali vydraté koberce.
Na zemi sedelo v kruhu niekoľko starých mužov vo veľkých bielych turbanoch, modrých tradičných odevoch „dará“. Poťahovali silný tabak z vyrezávaných cigaršpicov, slastne popíjali čaj z malých kalíškov.
–Majú tu rybu s ryžou. Dáš si ? – spýtal sa ma Sídi suverénne, akoby sme boli v rybárskej osade a nie v srdci vyprahnutej púšte.
–Ryba v púšti ? – zháčil som sa nechápavo. To som si nevedel predstaviť ani v tom najnezmyselnejšom sne.
–Vozia sem čerstvé ryby od mora. Je to najlacnejšie mäso – snažil sa Sídi rozptýliť moje pochybnosti a dôverne sa mi pritom pozeral do očí. Mne mohol Sídi hovoriť čo len chcel, vedel som svoje. Cesta od mora trvala dva dni, k tomu kým rybu naložili, uskladnili, kúpili, vylovili… To máme tak minimálne päť nádherne teplých mauretánskych dní. A to som nerátal čas, ktorý čakali ryby na svojich zákazníkov v Choum.
–Sídi, ryba v púšti… – krútil som neustále hlavou a na tvári sa mi objavil prekvapený úsmev.
Chytil som ho priateľsky za rameno:
–Čerstvé ryby v púšti neexistujú !
Rozosmiali sme sa obaja. Sídi presne vedel, o čom hovorím. V Choum nemali elektrinu, a už vôbec nepoznali ani chladničku… Zvedavosť mi nakoniec nedala a „púštnu“ rybu som si objednal.
Mladá dievčina, odetá v jednoduchých vidieckych šatoch, s ručníkom na hlave ku mne zakrátko pricupitala bosými nohami. Položila predo mňa veľkú plechovú tácňu plnú ryže, na vrchu ktorej sa vynímali dve ohlodané rybie torzá, ktoré akoby vytiahli psovi z papule. Pritiahol som nos k jedlu. Skoro mi dych vyrazilo ! Bol to taký smrad, ako keby som ten nos strčil,s prepáčením, do hovna !
–Sídi, to nebude dobrá ryba – pokrčil som nosom. Sídi sa naklonil nad tácňu:
–Bien, monsieur Ivan, bien, je dobrá – opakoval a pritom slastne pregĺgal, akoby to bola najväčšia delikatesa západnej Afriky.
–Dobre – silno som si odfúkol a odhryzol z jednej z rýb. Chyba. To som mal radšej zahryznúť do toho hovna… Ryba musela mať niekoľko dní a bola tak odporná, že by som dal krk na to, že bola mŕtva ešte skôr, ako ju vylovili z vody.
–Sídi – znechutene som mu naznačil, keď som prehltol to nečakané sústo – tá ryba je hnilá – položil som pred neho dokrivenú plechovú tácňu s jedlom. Sídi si vložil do ruky pokojne kôpku ryže, postláčal ju a s výzorom odborníka na rybie špeciality sa zahryzol do hnilej ryby. Zahľadel sa do diaľky, chvíľu prežúval:
–Úúúúú – zamračil sa a zhnusene vysúkal kyslú tvár – naozaj je odporná !
Zjedol ich všetky.
Odchod do Choum
Ukážky:
Somár – africký velikán
Nastal deň odchodu z mesta. Prechádzali sme preplnenými cestami Bamaka. Heňo sedel za volantom. Kľučkoval, trúbil, pridával plyn, prudko brzdil. Stále dookola. Ten africký štýl jazdy ho s Matúšom za tých pár týždňov úplne vtiahol do svojho jedinečného sveta a chalani prijali všetky pravidlá chaosu. Neviem, ako si opäť zvykli na uniformnú jazdu v Európe…
Ostávalo niekoľko križovatiek s natlačenými trhovníkmi a konečne sme sa dostali von z mesta. Vegetácie ubúdalo každým kilometrom prejdenej cesty. Zelené lány sa vytratili hneď za mestom a dobrú asfaltovú cestu obklopovala len bezútešná krajina – suché pláne, na ktorých sa vynímali košaté stromy so zoschnutými listami, mohutné baobaby či tŕnisté kríky.
Tráva bola úplne spálená. Početné čriedy kôz a oviec sa pásli len na drobných lístkoch nízkych kríkov. Z času na čas sa cestou objavila malá osada tvorená učupenými hlinenými domkami s plechovými strechami, obkolesenými vysokými palmami, ktoré spolu s baobabmi ako jediné znášali každodenné útrapy tepla.
Červená neúrodná zem sa premieňala na pieskové pláne nesúce hrôzostrašný názov – Sahel. Krátke slovo, ktoré v Afrike predstavuje skazu, hlad, biedu, smrť. Vyprahnutá, pustá krajina, ako po ničivej katastrofe. Všetko spálené, zúbožené, bez života, plné zúfalstva. Tento pás smrti sa tiahne po celej dĺžke od Sudánu na východe až po Senegal na západe kontinentu. Predstavuje zónu prechodu medzi púšťou v Sahare na severe a rozľahlými žlto – zelenými savanami na juhu Afriky.
Podľa posledných správ vedeckej obce a snímok z družíc sa rozširovanie Sahelu pravdepodobne zastavilo prirodzenou cestou. Dostatočná vlhkosť vzduchu spôsobila, že mnohé oblasti, niekoľko rokov úplne vyschnuté, ožívajú a objavuje sa na nich prostá zeleň. To by znamenalo, že sa oblasť môže stať v krátkej budúcnosti miestom pre roľníkov, ktorých dávne generácie museli tieto oblasti opustiť.
V ten deň sme z našej cesty ukrojili sotva dvesto kilometrov. V aute bolo príšerné teplo, robilo z nás apatické bytosti. Rozhodli sme sa pre nočný byvak na opustenom mieste. Auto odbočilo na prašnú cestu a po pár desiatkach metrov zastalo na pustej pláni. Kužele svetlometov osvetľovali len niekoľko suchých stromov.
–Dobré miesto – usúdili sme, keď sme prezreli okolie. Nemali sme chuť spať pri nejakej osade alebo meste, kde vždy hrozilo neželané stretnutie s nepozvanými hosťami. Chalani prehádzali batožinu na predné sedadlá a uložili sa spať do upraveného kufra auta, z ktorého sa stali po pár ťahoch dve postele. Ja som si vybral miesto na streche auta. Veľká železná truhla, plná náhradných dielov bola pre mňa ideálnym miestom na odpočinok. Uložil som sa do spacieho vaku a unavený zaspal.
–Prásk ! – zobudilo ma v noci silné praskanie suchých konárov. Ihneď som na to miesto namieril čelovku, ale nič som nevidel. Už, už som zaspával, keď som začul opäť hlasné prasknutie. Prudko som sa posadil:
–Niekto nás sleduje… Možno sa k nám zakráda… Vari zlodeji ? – plietli sa mi v hlave ospalé myšlienky. Schytil som čelovku, namieril lúč svetla na miesto, odkiaľ zaznel posledný zvuk. S napätím som pozoroval približujúcu sa postavu. Bol to muž, s rukami nad hlavou a strašne sa smial:
–Vzdávam sa ! Nestrieľajte !
–Matúš ? – spýtal som sa – ty si pako ! Normálne som sa zľakol ! – Jeho stále zdvihnuté ruky ma priviedli do šialeného smiechu.
–V aute je strašné teplo… to sa už nedalo prežiť a ešte aj Heňo nenormálne chrápe. Hľadám si miesto, kde by som si mohol vonku ľahnúť, ale sú tu všade ostnaté kríky. Aúúú, ďalší ma bodol – doznievali ku mne Matúšove slová, ktoré sa strácali v praskaní vetví.
Opäť som sa natiahol a zahľadel na žiarivú hviezdnu oblohu. Sledoval som nehybne zrakom hviezdy, planéty, súhvezdia… Vtedy, na tej malej streche auta, uprostred Afriky som mal pocit, že tá obloha je to najkrajšie na svete – a bolo.
Zobudil som sa za svitania na najprenikavejší hlas Afriky – híkanie somára. Tento zvuk prebudí aj tých najvytrvalejších spáčov – okrem Heňa. Jeho obrovské dvojmetrové telo keď raz zaspalo, tak nebolo možné, aby vstalo. U neho to bol vždy dlhodobý proces. Vedel som, že už je opäť medzi „živými“ až vtedy, keď som počul šťuknutie zapaľovača a vzduchom sa ťahal sivý dym tabaku.
Po híkaní somárov začalo kikiríkanie kohútov a štekot psov.
–Nejaká osada musí byť blízko – usúdili sme. A bola. Už o chvíľu obkolesovali auto desiatky detí v roztrhaných nohaviciach, odrastených šatách, ktoré sa dedia po súrodencoch, až sa raz úplne rozpadnú. Stáli bez slova a veľkými čiernymi očkami hľadeli na ten prízrak v ich pustej krajine. Nasledovalo zvítanie, niekoľko darčekov a po krátkych raňajkách sme v ceste pokračovali.
Ostávalo nám prejsť asi dvesto kilometrov. Napriek tomu, že cesta bola veľmi dobrá, išli sme veľmi pomaly – päťdesiat – šesťdesiat kilometrovou rýchlosťou. Väčšiu rýchlosť nám nedovoľoval strach z fantómov afrických ciest – ospalých vodičov a zvierat. Vodiči áut sa v obrovských horúčavách rýchlo unavia, šoférujú len zo zotrvačnosti a kolízie na cestách vidieť na každom kroku. Zvieratá sú ešte horším prízrakom ciest. Nič netušíte, pekne si idete po prázdnej širokej ceste. Noha na plynovom pedáli vám už dávno strnula po mnohých kilometroch monotónnej jazdy.
Vtom sa zachvejú kroviny na krajnici a tesne pred vami sa znenazdania na ceste objaví niekoľko malých kozliat. Noha ide okamžite na brzdu, ruka na klaksón ! Strhávate volant na opačnú stranu a len o vlások míňate vystrašené kozlence, ktoré skáču do všetkých strán. Takáto situácia vás na afrických cestách sprevádza po celý čas, kedykoľvek, kdekoľvek. Raz je to črieda oviec, kôz, inokedy skupinka somárov. Istý si môžete byť len v púšti.
Stretnutia so somármi sú kapitolou samou o sebe a nedá mi, aby som ich vynechal. V Afrike je somár nenahraditeľné zviera. Stretnete ho od Egypta cez Ugandu, Zambiu, až po južný cíp Afriky. Je ich aspoň toľko ako samotných obyvateľov Afriky. Na svojich chrbtoch vezú ťažké náklady dreva, kameňov, obrovské kopy zeleniny, sena, ťahajú vozy s tovarom, káry s trstinou, alebo nesú trasľavým cupitaním svojho pána, ktorý ich poháňa švihom palice a mľaskavým cmukaním. Sú to veľmi inteligentné pracovité zvieratá, ale na druhej strane aj neuveriteľne tvrdohlavé. Dokážu priviesť na pokraj šialenstva aj toho najväčšieho flegmatika.
Keď sa zatnú, môžete ich prosiť, milo sa zaliečať, ponúkať im obľúbené dobroty pod vlhký nos – ani ich nehne. Môžete im nadávať, kričať, biť ich koľko len chcete. Somár sa nehýbe. Ostane zaseknutý, akoby ho niekto začaroval a on skamenel. Obdobné je to aj na ceste. Stoja uprostred cesty a keď sa s hlasným trúbením približujete, len lenivo zodvihnú hlavu, strihnú ušami a strnú. Neutekajú ako iné zvieratá. Nehybne stoja. V najlepšom urobia len pár krokov. Až keď sa priblížite na nebezpečnú vzdialenosť začnú pomaly kráčať pred vami. Trúbite, naprázdno stúpate na plyn, motor húka. Somáre akoby pochopili, že už ide o život – začnú ozlomkrky utekať. Prepletajú, cupotajú malými krokmi, rýchlo trasú hlavou. Neskočia však na kraj cesty, kde by boli hneď v bezpečí. Utekajú stále rovno po ceste. Somári jedni… Keď zistia, že už nevládzu, spravia to, čo robia iné zvieratá hneď a bez somárskych obštrukcií – prudko zabočia do strany a odklusajú na kraj. Cesta je voľná, vy opäť pridáte plyn, ale len natoľko, aby ste stihli zabrzdiť, hneď ako sa pohnú na okraji cesty ďalšie kroviny…
Dijeneé
Začalo obdobie sucha. Tráva je spálená silným slnkom, stromom zoschli listy, zem sa premieňa na prach. Zelená krajina spred pár mesiacov je zbedačená a zúbožená na nepoznanie.
Na miestach, kde predtým tiekli potoky plné rýb, ležia vyschnuté kamenisté korytá. Voda sa vyparila doslova pred očami. Ostali len malé jazierka, ktoré sa každým dňom vytrácajú – v tej mŕtvej stonajúcej krajine vyzerajú ako fikcia či fatamorgána.
Rybári prichádzajú s pletenými košmi k strácajúcim sa vodným plochám. Skáču do veľkých kalných mlák, obkolesených umierajúcou, popolavou krajinou. Úporne lovia posledné drobné rybky, ktorým sa podarilo prežiť. Taktika výlovu je rovnaká ako pred stáročiami. Muži sa zoradia do veľkého kruhu. Prútené koše držia pred sebou a pomaly, po pás ponorení vo vode, postupujú do stredu kruhu. Potom príde rozhodujúci okamžik. Zastavia. Ich ebenové telá stoja vypäté, svaly stuhnuté. Zrazu sa na povel odrazia oboma nohami od bahnistého dna a skočia s košmi pod hladinu. Tá sa zvlní, pení, ako keď krokodíl schmatne korisť a besno sa ju snaží strhnúť pod hladinu. Voda špliecha, každý skáče, koše sa mihajú na všetky strany… Zrazu zavládne pokoj. Muži stoja nad košmi a rukami opatrne prehľadávajú ich obsah. Niektorí vytiahnu malé rybky, ktoré sa šklbaním pokúšajú vyšmyknúť z pevného zovretia. Tých, ktorí nechytili nič, je väčšina. Utierajú si z tváre stekajúcu vodu, pripravujú sa na ďalšie kolo lovu. Ak mali šťastný deň, podarilo sa im uloviť pár rybiek, ktoré sotva stačili nakŕmiť množstvo hladných krkov...........
Nastal deň odchodu z mesta. Prechádzali sme preplnenými cestami Bamaka. Heňo sedel za volantom. Kľučkoval, trúbil, pridával plyn, prudko brzdil. Stále dookola. Ten africký štýl jazdy ho s Matúšom za tých pár týždňov úplne vtiahol do svojho jedinečného sveta a chalani prijali všetky pravidlá chaosu. Neviem, ako si opäť zvykli na uniformnú jazdu v Európe…
Ostávalo niekoľko križovatiek s natlačenými trhovníkmi a konečne sme sa dostali von z mesta. Vegetácie ubúdalo každým kilometrom prejdenej cesty. Zelené lány sa vytratili hneď za mestom a dobrú asfaltovú cestu obklopovala len bezútešná krajina – suché pláne, na ktorých sa vynímali košaté stromy so zoschnutými listami, mohutné baobaby či tŕnisté kríky.
Tráva bola úplne spálená. Početné čriedy kôz a oviec sa pásli len na drobných lístkoch nízkych kríkov. Z času na čas sa cestou objavila malá osada tvorená učupenými hlinenými domkami s plechovými strechami, obkolesenými vysokými palmami, ktoré spolu s baobabmi ako jediné znášali každodenné útrapy tepla.
Červená neúrodná zem sa premieňala na pieskové pláne nesúce hrôzostrašný názov – Sahel. Krátke slovo, ktoré v Afrike predstavuje skazu, hlad, biedu, smrť. Vyprahnutá, pustá krajina, ako po ničivej katastrofe. Všetko spálené, zúbožené, bez života, plné zúfalstva. Tento pás smrti sa tiahne po celej dĺžke od Sudánu na východe až po Senegal na západe kontinentu. Predstavuje zónu prechodu medzi púšťou v Sahare na severe a rozľahlými žlto – zelenými savanami na juhu Afriky.
Podľa posledných správ vedeckej obce a snímok z družíc sa rozširovanie Sahelu pravdepodobne zastavilo prirodzenou cestou. Dostatočná vlhkosť vzduchu spôsobila, že mnohé oblasti, niekoľko rokov úplne vyschnuté, ožívajú a objavuje sa na nich prostá zeleň. To by znamenalo, že sa oblasť môže stať v krátkej budúcnosti miestom pre roľníkov, ktorých dávne generácie museli tieto oblasti opustiť.
V ten deň sme z našej cesty ukrojili sotva dvesto kilometrov. V aute bolo príšerné teplo, robilo z nás apatické bytosti. Rozhodli sme sa pre nočný byvak na opustenom mieste. Auto odbočilo na prašnú cestu a po pár desiatkach metrov zastalo na pustej pláni. Kužele svetlometov osvetľovali len niekoľko suchých stromov.
–Dobré miesto – usúdili sme, keď sme prezreli okolie. Nemali sme chuť spať pri nejakej osade alebo meste, kde vždy hrozilo neželané stretnutie s nepozvanými hosťami. Chalani prehádzali batožinu na predné sedadlá a uložili sa spať do upraveného kufra auta, z ktorého sa stali po pár ťahoch dve postele. Ja som si vybral miesto na streche auta. Veľká železná truhla, plná náhradných dielov bola pre mňa ideálnym miestom na odpočinok. Uložil som sa do spacieho vaku a unavený zaspal.
–Prásk ! – zobudilo ma v noci silné praskanie suchých konárov. Ihneď som na to miesto namieril čelovku, ale nič som nevidel. Už, už som zaspával, keď som začul opäť hlasné prasknutie. Prudko som sa posadil:
–Niekto nás sleduje… Možno sa k nám zakráda… Vari zlodeji ? – plietli sa mi v hlave ospalé myšlienky. Schytil som čelovku, namieril lúč svetla na miesto, odkiaľ zaznel posledný zvuk. S napätím som pozoroval približujúcu sa postavu. Bol to muž, s rukami nad hlavou a strašne sa smial:
–Vzdávam sa ! Nestrieľajte !
–Matúš ? – spýtal som sa – ty si pako ! Normálne som sa zľakol ! – Jeho stále zdvihnuté ruky ma priviedli do šialeného smiechu.
–V aute je strašné teplo… to sa už nedalo prežiť a ešte aj Heňo nenormálne chrápe. Hľadám si miesto, kde by som si mohol vonku ľahnúť, ale sú tu všade ostnaté kríky. Aúúú, ďalší ma bodol – doznievali ku mne Matúšove slová, ktoré sa strácali v praskaní vetví.
Opäť som sa natiahol a zahľadel na žiarivú hviezdnu oblohu. Sledoval som nehybne zrakom hviezdy, planéty, súhvezdia… Vtedy, na tej malej streche auta, uprostred Afriky som mal pocit, že tá obloha je to najkrajšie na svete – a bolo.
Zobudil som sa za svitania na najprenikavejší hlas Afriky – híkanie somára. Tento zvuk prebudí aj tých najvytrvalejších spáčov – okrem Heňa. Jeho obrovské dvojmetrové telo keď raz zaspalo, tak nebolo možné, aby vstalo. U neho to bol vždy dlhodobý proces. Vedel som, že už je opäť medzi „živými“ až vtedy, keď som počul šťuknutie zapaľovača a vzduchom sa ťahal sivý dym tabaku.
Po híkaní somárov začalo kikiríkanie kohútov a štekot psov.
–Nejaká osada musí byť blízko – usúdili sme. A bola. Už o chvíľu obkolesovali auto desiatky detí v roztrhaných nohaviciach, odrastených šatách, ktoré sa dedia po súrodencoch, až sa raz úplne rozpadnú. Stáli bez slova a veľkými čiernymi očkami hľadeli na ten prízrak v ich pustej krajine. Nasledovalo zvítanie, niekoľko darčekov a po krátkych raňajkách sme v ceste pokračovali.
Ostávalo nám prejsť asi dvesto kilometrov. Napriek tomu, že cesta bola veľmi dobrá, išli sme veľmi pomaly – päťdesiat – šesťdesiat kilometrovou rýchlosťou. Väčšiu rýchlosť nám nedovoľoval strach z fantómov afrických ciest – ospalých vodičov a zvierat. Vodiči áut sa v obrovských horúčavách rýchlo unavia, šoférujú len zo zotrvačnosti a kolízie na cestách vidieť na každom kroku. Zvieratá sú ešte horším prízrakom ciest. Nič netušíte, pekne si idete po prázdnej širokej ceste. Noha na plynovom pedáli vám už dávno strnula po mnohých kilometroch monotónnej jazdy.
Vtom sa zachvejú kroviny na krajnici a tesne pred vami sa znenazdania na ceste objaví niekoľko malých kozliat. Noha ide okamžite na brzdu, ruka na klaksón ! Strhávate volant na opačnú stranu a len o vlások míňate vystrašené kozlence, ktoré skáču do všetkých strán. Takáto situácia vás na afrických cestách sprevádza po celý čas, kedykoľvek, kdekoľvek. Raz je to črieda oviec, kôz, inokedy skupinka somárov. Istý si môžete byť len v púšti.
Stretnutia so somármi sú kapitolou samou o sebe a nedá mi, aby som ich vynechal. V Afrike je somár nenahraditeľné zviera. Stretnete ho od Egypta cez Ugandu, Zambiu, až po južný cíp Afriky. Je ich aspoň toľko ako samotných obyvateľov Afriky. Na svojich chrbtoch vezú ťažké náklady dreva, kameňov, obrovské kopy zeleniny, sena, ťahajú vozy s tovarom, káry s trstinou, alebo nesú trasľavým cupitaním svojho pána, ktorý ich poháňa švihom palice a mľaskavým cmukaním. Sú to veľmi inteligentné pracovité zvieratá, ale na druhej strane aj neuveriteľne tvrdohlavé. Dokážu priviesť na pokraj šialenstva aj toho najväčšieho flegmatika.
Keď sa zatnú, môžete ich prosiť, milo sa zaliečať, ponúkať im obľúbené dobroty pod vlhký nos – ani ich nehne. Môžete im nadávať, kričať, biť ich koľko len chcete. Somár sa nehýbe. Ostane zaseknutý, akoby ho niekto začaroval a on skamenel. Obdobné je to aj na ceste. Stoja uprostred cesty a keď sa s hlasným trúbením približujete, len lenivo zodvihnú hlavu, strihnú ušami a strnú. Neutekajú ako iné zvieratá. Nehybne stoja. V najlepšom urobia len pár krokov. Až keď sa priblížite na nebezpečnú vzdialenosť začnú pomaly kráčať pred vami. Trúbite, naprázdno stúpate na plyn, motor húka. Somáre akoby pochopili, že už ide o život – začnú ozlomkrky utekať. Prepletajú, cupotajú malými krokmi, rýchlo trasú hlavou. Neskočia však na kraj cesty, kde by boli hneď v bezpečí. Utekajú stále rovno po ceste. Somári jedni… Keď zistia, že už nevládzu, spravia to, čo robia iné zvieratá hneď a bez somárskych obštrukcií – prudko zabočia do strany a odklusajú na kraj. Cesta je voľná, vy opäť pridáte plyn, ale len natoľko, aby ste stihli zabrzdiť, hneď ako sa pohnú na okraji cesty ďalšie kroviny…
Dijeneé
Začalo obdobie sucha. Tráva je spálená silným slnkom, stromom zoschli listy, zem sa premieňa na prach. Zelená krajina spred pár mesiacov je zbedačená a zúbožená na nepoznanie.
Na miestach, kde predtým tiekli potoky plné rýb, ležia vyschnuté kamenisté korytá. Voda sa vyparila doslova pred očami. Ostali len malé jazierka, ktoré sa každým dňom vytrácajú – v tej mŕtvej stonajúcej krajine vyzerajú ako fikcia či fatamorgána.
Rybári prichádzajú s pletenými košmi k strácajúcim sa vodným plochám. Skáču do veľkých kalných mlák, obkolesených umierajúcou, popolavou krajinou. Úporne lovia posledné drobné rybky, ktorým sa podarilo prežiť. Taktika výlovu je rovnaká ako pred stáročiami. Muži sa zoradia do veľkého kruhu. Prútené koše držia pred sebou a pomaly, po pás ponorení vo vode, postupujú do stredu kruhu. Potom príde rozhodujúci okamžik. Zastavia. Ich ebenové telá stoja vypäté, svaly stuhnuté. Zrazu sa na povel odrazia oboma nohami od bahnistého dna a skočia s košmi pod hladinu. Tá sa zvlní, pení, ako keď krokodíl schmatne korisť a besno sa ju snaží strhnúť pod hladinu. Voda špliecha, každý skáče, koše sa mihajú na všetky strany… Zrazu zavládne pokoj. Muži stoja nad košmi a rukami opatrne prehľadávajú ich obsah. Niektorí vytiahnu malé rybky, ktoré sa šklbaním pokúšajú vyšmyknúť z pevného zovretia. Tých, ktorí nechytili nič, je väčšina. Utierajú si z tváre stekajúcu vodu, pripravujú sa na ďalšie kolo lovu. Ak mali šťastný deň, podarilo sa im uloviť pár rybiek, ktoré sotva stačili nakŕmiť množstvo hladných krkov...........
„Veľká noc“ v púšti
Moja cesta pokračovala ďalej z Marakeša na východ, do vnútrozemia. Prekonávali sme dramatické úbočia pohoria Atlas. Strmé kopce, strhnuté, popadané svahy. Navôkol ležali pováľané ozrutné balvany. Bezvládne spočívali v kamenistých korytách riek, nad nimi sa dvíhali rozoklané úbočia, akoby ich niekto rozťal sekerou.
Ľudí tam nežije veľa. Ich malé kamenné domčeky sa krčia pri veľkých balvanoch v údolí kamenných riečísk a ich terasovité políčka, plné zelenej úrody, sa štverajú do strmých strání.
Do nekonečných serpentín Atlasu sa driapali stovky áut. Neboli to Maročania, akoby ste predpokladali, ale turisti, zväčša z Európy. Prichádzali na motorkách, bicykloch, osobných autách, v karavanoch. Bolo ich toľko, že v najstrmších miestach sa dokonca vytvorila zápcha, niekoľkokilometrový had európskych dovolenkárov. Pripadal som si ako v Sant Tropéz a nostalgicky spomínal na samotu v Mauretánii či Mali.
Pýtate sa asi prečo ? Čo tam všetci robili ? Vysvetlenie je prosté – Maroko je veľmi bezpečná, moderná krajina (pripomínajúca juh Talianska), s obrovským potenciálom atrakcií pre turistov. Na každého dýchne čaro Orientu a pritom je každý v bezpečí ! To je veľmi dôležité – byť v Afrike a byť v bezpečí…
Podobnú prírodu, jedlo či atrakcie nájdete aj v neďalekom Jemene, Lýbii alebo v Alžírsku. Ale kto je ochotný si komplikovať život ? V Maroku je bezpečne, lacno a dobre ! A pritom každý má pocit obrovského neopakovateľného „dobrodružstva“. Nikto nemusí nič riskovať a ešte je to tam pre Európanov (okrem Slovákov a Rumunov) veľmi lacné.
Mesto Adtz, kde som mal namierené, bolo vidieť už z diaľky. Objavilo sa na dne hlbokého údolia, po ktorom sa rozliezali drobné siluety pestrofarebných domov, obklopené palmovými hájmi. Zo všetkých strán údolie zvierali mohutné horské masívy.
Náš starý, otlčený taxík, v ktorom sme sedeli natlačení ako čínski robotníci v banskom výťahu, schádzal dolu prudkým svahom. Brzdy neprestávali škrípať a kabínu naplnil štipľavý smrad horiacich pneumatík. Nikto neveril, že zastavíme tam, kde potrebujeme. Vodič už dávno netočil volantom, len strnulo hľadel na hlboké údolie, do ktorého padala rovná cesta. Taxík sa rútil dolu ako strela a cestujúci so zatajeným dychom sledovali svoj osud. Už keď sme si mysleli, že sa auto niekam zrúti, brzdy zabrali a postupne zastavovali rútiace sa kamikadze. Aj vodič ožil. Začal sa opäť usmievať a spievať svoje obľúbené arabské melódie, ktoré liezli na nervy aj samotným Arabom.
Väčšina turistov mesto Adtz len prebehne. Málokto sa v ňom zastaví. Každý ufujazí do slávnej Zagory. A práve preto som si toto mesto vybral ja – pre jeho pohodu a relatívny pokoj od nájazdov turistov.
V meste neustále fúkal vietor, dvíhal do výšky mračná prachu, metal ich ulicami. Stred mesta tvorí dlhá ulica, obklopená obchodíkmi, ktorá sa napája na malé námestie so šiestimi – siedmimi budovami a neveľkou tržnicou. Atmosféra mesta mi pripomínala osady zo starých westernov. Aj tam v arkádach starých domov posedávali muži vo veľkých kreslách, popíjali silný čaj a svojím uhrančivým pohľadom mapovali okolie.
Ubytoval som sa v obstarožnom hoteli priamo na námestí. Divné miesto. Recepčným bol mladý chlapec, asi narkoman. Správal sa ako blázon. Miesto slov pískal. Keď aj niečo povedal, znelo to trikrát rýchlejšie, ako dokáže vaše ucho postrehnúť. Všetky slová splynuli do spleti nezmyselných hlások.
Okrem mňa sa ubytoval v hoteli ešte jeden starý osamelý Holanďan a štebotavý párik turistov z Francúzska. Holanďan, prešedivelý pán s „lenonkami“ na nose patril k ľuďom, ktorým náladu nikdy a nikto nedokáže pokaziť. Asi dva týždne pred príchodom do Adtzu spravil so svojím autom na ceste v Maroku priestupok. Malichernosť, drobnosť. Nemal peniaze na pokutu a tak mu vzali auto ! Starý pán nezúfal – kúpil si bicykel.
Spýtal som sa ho, prečo si auto nevybavil späť, veď stačilo len málo, zaplatiť pokutu. Pokrčil plecami, usmial sa a povedal oslobodzujúcu vetu:
–Som na dovolenke…
Zbožňoval som jeho roztržitosť. Neustále niečo bral do rúk a neustále mu to
padalo. Keď som sa s ním rozprával, skákal z témy do témy ako pri gestapáckom výsluchu.
Dvojicu Francúzov som videl iba raz – keď sa promenádovali do sprchy. Nikde nechodili
a ich láska k cestovaniu začínala a končila v posteli miestneho hotela.
Nad mestom sa dvíhal malý kopec, oproti ktorému stála jediná pamiatka mesta – Kotubia – stará pevnosť. Trávieval som tam každý večer, keď krajina zaspávala a slnko zapadalo za veľké skalnaté hory. Užíval som si oslobodzujúcu samotu, ticho, ktoré narúšali len úzkostné vzlyky somárov. Dokázal som sa pozerať až do zotmenia na obrovské palmové háje, nad ktorými sa dvíhala najvyššia hora Jebel Kissane.
Krajinu zahalila tma, ktorou sa onedlho niesli tie najrafinovanejšie vône jedla – pečené kurence, brošut (grilované kúsky mäsa), či tádžin. V malých kaviarňach a reštauráciách sa začali zhromažďovať muži. Bolo cítiť vôňu silného tabaku, do ktorej sa miešala aróma marokánskeho mätového čaju.
Ospalé, tiché mesto prebudil na moment len prichádzajúci autobusu. Bezohľadne valil ulicami, neprestajne hlasno trúbil. Zastavil len nakrátko, pozbieral cestujúcich, opäť zatrúbil a s rachotom sa stratil za mestom. Adtz sa opäť ponoril do atmosféry chytľavého rytmu lepkavého slaďáku.
Bolo ráno, deviateho apríla. U nás na Slovensku sa už dve hodiny chodilo po dedine s vedrami vody. Dievčatá určite výskali, chlapci popíjali slivovicu. Nechýbali vytrvalci s igelitkami plnými pomarančov a vyfukovaných čokoládových zajacov. Obchádzali dom po dome. Šibali a šibali do zbláznenia ! Bola predsa Veľká noc !
Bol som tisíce kilometrov od domova. Miesto opitých mládencov s korbáčmi som stretal marockých mladých mužov s palicami, ktorí hnali veľké čriedy oviec za mesto. Miesto výskajúcich mokrých dievčat, ktorým sa sexi tričká lepili na bradavky, som stretával ženy zahalené odevmi od hlavy po päty. Napadlo mi s úsmevom na tvári:
–Akoby asi reagovali, keby som ich teraz riadne vyšľahal dlhou vetvou z palmy, potom bez váhania hodil do vody a nakoniec si ešte aj vypýtal pomaranč ?
Ísť niekde pešo má obrovskú výhodu – dostanete sa na také miesta, ktoré by ste autom bez záujmu obišli, stretnete sa s ľuďmi, ktorých by ste nikdy nestretli a urobíte zábery, ktoré by ste inak nenafotili. Obyčajné dediny a jednoduchí ľudia majú odrazu veľkú vypovedaciu hodnotu, príťažlivosť, rozmer.
V to „sviatočné“ ráno som sa vybral peši do neďalekých hôr. Vyjazdená kamenná cesta sa kľukatila pomedzi vŕšky, obchádzala dedinky, mešity, domy, palmové háje. Z rieky tečúcej kamenným údolím si každá dedina odrazila časť vody. Murované kanále ju odvádzali dômyselným systémom kaskád do polí ukrytých v tieni vysokých paliem. Zbožňujem ten kontrast popolavej púšte a zelených listov paliem.
Kilometer po kilometri som zdolával nádhernú krajinu. Stále sa na obzore objavovali nové a nové obrazy, scenérie, výzvy… Vystúpil som na kopec a podo mnou sa v údolí objavila malá dedina s radom hlinených domov, bielou mešitou, vysokým minaretom. Za ňou sa vlnil zelený pás vysokých paliem a opäť pokračovala púšť.
Prešiel som takto niekoľko malých dedín, až som sa dostal do osady Tinerin. Hlinené domy nalepené jeden na druhom, akoby ich niekto vytvaroval z plastelíny. Stretal som ženy odeté v jednoduchých sukniach, kabátcoch, na hlavách ručníky, na nohách čierne poltopánky. Výzorom boli podobné cigánkam, ktoré predávajú mačacie zlato na talianskej diaľnici.
Len čo som sa priblížil k osade, začul som detský krik a už o pár minút mi bol v pätách kŕdeľ detí s plachými, zvedavými, no hlavne vyľakanými očkami.
Cesta viedla popri veľkom dome, z ktorého sa ozýval krásny dievčenský spev. Zvedavosť mi nedala a aj s húfom detí som vošiel dnu. Spev razom utíchol. Na zemi kvočalo niekoľko dievčat. Pre celú osadu piekli chlieb zvaný „tanurt“. Chvíľu bez slova, bez pohnutia na mňa hľadeli. Prekvapené, vystrašené. Ani nedýchali.
Kvokol som si k nim a pozrel do horiacich plameňov:
–Tanurt – ukázal som do ohňa, kde sa piekol tradičný chlieb. Konečne sa prestali na mňa so strachom pozerať a narýchlo vytiahli z pece chlieb, ktorý sa medzičasom začal pripekať.
Atmosféra sa tým trochu uvoľnila. Dievčatá si začali niečo tajomne šepkať a ja som sa cítil, ako keď som mal asi osem rokov a našu školu navštívil starý kúzelník. Bol veľký, s dlhou bradou, v čiernom klobúku, v dlhom kabáte. Všetci sme sa ho báli. Náš detský strach opadol až keď začal z klobúka vyťahovať kvety a farebné servítky. Nechýbal ani zajac. Najväčšiu radosť detských očí vtedy zožal had. Bol síce polomŕtvy a kúzelník mu musel držať hlavu, aby mu bezvládne nepadala, ale nám na tom nezáležalo. Chytali sme sa ho, hladili, stláčali jeho bezvládne mäkké telo. Boli sme šťastní a kúzelníka sme začali obdivovať.
Deti čakali na kúzlo. Z vrecka som preto vytiahol cukríky, žuvačky, lízanky, ktoré sa mi vo veľkom teple začali roztekať. V tvárach sa objavili úsmevy, v očiach záblesk šťastia. Prišlo na rad moje ďalšie kúzlo – premietanie fotografií na fotoaparáte. Deti sa tlačili, híkali, smiali sa. Ďalšie kúzlo mi ale vôbec nevyšlo – chcel som im urobiť niekoľko fotiek a ukázať im ich tváre vo fotoaparáte. To nebol vôbec dobrý nápad. Len čo som odfotil prvé dievčatko a ukázal jej fotografiu, zvrieskla a ušla ! Vtom sa jedno z dievčat na mňa uhrančivo zapozeralo a niečo rieklo. Všetky deti začali razom vrešťať a s dupotom stáda splašených koni sa rozpŕchli. V miestnosti ostalo len hrobové ticho a ja.
Nakukol som opatrne von. Stálo tam zo dvadsať detí – strnulo, s vyšpúlenými očami plnými strachu hľadeli na cudzinca. Vedel som, že stačí jeden zlý pohyb a všetci sa rozutekajú. Čo s tým ? Vymyslel som na ne pascu, ktorej deti nikdy neodolajú. Volá sa „zvedavosť“.
Vrátil som sa späť do tmavej zadymenej miestnosti a odložil fotoaparáty do kúta. Deti ma placho sledovali. Pozorovali každý môj pohyb, pohľad, gesto. Z pece som vytiahol narýchlo kusy chleba, ktorý zhorel na uhol.
Pec, zvaná „te fernut“, mala dva otvory. V spodnom sa prikladalo drevo, vo vrchnom žeravila kopa drobných kamienkov. Nalámal som niekoľko suchých palmových listov a priložili ch do ohňa. Behal som po miestnosti, lámal drevo, fúkal do ohňa. To deti zaujalo:
–V našej pekárni kúri biely muž ! Zbláznil sa ! Asi chce niečo piecť…
Deti sa rozhovorili. Postupne vchádzali dnu, sadali si na zem. Vtom jedno z dievčat bez slova odkrylo veľkú misu a odtrhlo kus cesta. Chvíľu ho v rukách obracala, potom položila na pomúčenú handru na veľkom kameni. Cesto začala drobnými prstami vytláčať do krajov, až spravila veľkú placku. Priskočila druhá dievčina a opatrne preklopila placku na drevený lopár na chleba a vložila ho do pece na kopu drobných rozhorúčených kamienkov.
Za pár sekúnd sa veľká placka začala nafukovať ako balón. Dvíhala sa, pajedila. Dievčina priskočila k peci a vetvičkou z palmy šikovne otáčala „tanurt“. Netrvalo dlho a bol hotový. Priznám sa, že som nevidel krajšie jedlo ako upečený hnedý chlieb s husto posiatymi bielymi kamienkami, ktoré sa prilepili na povrch. Voňal, lákal, chrupkal. Odložila ho do slamenej oválnej ošítky, na ktorej ich odpočívala už riadna kopa. Vetvičkou omietla z neho drobné kamienky, ktoré sa do neho vtlačili ako zuby do koláča. Opäť vybrala z misy kus cesta a začala ho v rukách obracať.
Tá vôňa v ďalekom Maroku ma vrátila do detstva. Krásne detstvo. Bezstarostnosť. Upečený chlieb mal presne takú chuť, ako keď som si v detstve piekol u mojej nebohej babky na rozpálenej peci planý pagáč. Vytvaroval som si malú placku z múky a vody, položil ju na rozpálený „šporhelt“, tak starej peci babka hovorievala, a čakal. Cesto sa začalo hneď pripekať a nad sporákom sa dvíhal jemný dym prihárajúceho cesta. Zobral som starú vidlicu a placku prehodil na druhú stranu. Z peknej placky sa stával neforemný, zato najchutnejší pagáč sveta !
Ľudí tam nežije veľa. Ich malé kamenné domčeky sa krčia pri veľkých balvanoch v údolí kamenných riečísk a ich terasovité políčka, plné zelenej úrody, sa štverajú do strmých strání.
Do nekonečných serpentín Atlasu sa driapali stovky áut. Neboli to Maročania, akoby ste predpokladali, ale turisti, zväčša z Európy. Prichádzali na motorkách, bicykloch, osobných autách, v karavanoch. Bolo ich toľko, že v najstrmších miestach sa dokonca vytvorila zápcha, niekoľkokilometrový had európskych dovolenkárov. Pripadal som si ako v Sant Tropéz a nostalgicky spomínal na samotu v Mauretánii či Mali.
Pýtate sa asi prečo ? Čo tam všetci robili ? Vysvetlenie je prosté – Maroko je veľmi bezpečná, moderná krajina (pripomínajúca juh Talianska), s obrovským potenciálom atrakcií pre turistov. Na každého dýchne čaro Orientu a pritom je každý v bezpečí ! To je veľmi dôležité – byť v Afrike a byť v bezpečí…
Podobnú prírodu, jedlo či atrakcie nájdete aj v neďalekom Jemene, Lýbii alebo v Alžírsku. Ale kto je ochotný si komplikovať život ? V Maroku je bezpečne, lacno a dobre ! A pritom každý má pocit obrovského neopakovateľného „dobrodružstva“. Nikto nemusí nič riskovať a ešte je to tam pre Európanov (okrem Slovákov a Rumunov) veľmi lacné.
Mesto Adtz, kde som mal namierené, bolo vidieť už z diaľky. Objavilo sa na dne hlbokého údolia, po ktorom sa rozliezali drobné siluety pestrofarebných domov, obklopené palmovými hájmi. Zo všetkých strán údolie zvierali mohutné horské masívy.
Náš starý, otlčený taxík, v ktorom sme sedeli natlačení ako čínski robotníci v banskom výťahu, schádzal dolu prudkým svahom. Brzdy neprestávali škrípať a kabínu naplnil štipľavý smrad horiacich pneumatík. Nikto neveril, že zastavíme tam, kde potrebujeme. Vodič už dávno netočil volantom, len strnulo hľadel na hlboké údolie, do ktorého padala rovná cesta. Taxík sa rútil dolu ako strela a cestujúci so zatajeným dychom sledovali svoj osud. Už keď sme si mysleli, že sa auto niekam zrúti, brzdy zabrali a postupne zastavovali rútiace sa kamikadze. Aj vodič ožil. Začal sa opäť usmievať a spievať svoje obľúbené arabské melódie, ktoré liezli na nervy aj samotným Arabom.
Väčšina turistov mesto Adtz len prebehne. Málokto sa v ňom zastaví. Každý ufujazí do slávnej Zagory. A práve preto som si toto mesto vybral ja – pre jeho pohodu a relatívny pokoj od nájazdov turistov.
V meste neustále fúkal vietor, dvíhal do výšky mračná prachu, metal ich ulicami. Stred mesta tvorí dlhá ulica, obklopená obchodíkmi, ktorá sa napája na malé námestie so šiestimi – siedmimi budovami a neveľkou tržnicou. Atmosféra mesta mi pripomínala osady zo starých westernov. Aj tam v arkádach starých domov posedávali muži vo veľkých kreslách, popíjali silný čaj a svojím uhrančivým pohľadom mapovali okolie.
Ubytoval som sa v obstarožnom hoteli priamo na námestí. Divné miesto. Recepčným bol mladý chlapec, asi narkoman. Správal sa ako blázon. Miesto slov pískal. Keď aj niečo povedal, znelo to trikrát rýchlejšie, ako dokáže vaše ucho postrehnúť. Všetky slová splynuli do spleti nezmyselných hlások.
Okrem mňa sa ubytoval v hoteli ešte jeden starý osamelý Holanďan a štebotavý párik turistov z Francúzska. Holanďan, prešedivelý pán s „lenonkami“ na nose patril k ľuďom, ktorým náladu nikdy a nikto nedokáže pokaziť. Asi dva týždne pred príchodom do Adtzu spravil so svojím autom na ceste v Maroku priestupok. Malichernosť, drobnosť. Nemal peniaze na pokutu a tak mu vzali auto ! Starý pán nezúfal – kúpil si bicykel.
Spýtal som sa ho, prečo si auto nevybavil späť, veď stačilo len málo, zaplatiť pokutu. Pokrčil plecami, usmial sa a povedal oslobodzujúcu vetu:
–Som na dovolenke…
Zbožňoval som jeho roztržitosť. Neustále niečo bral do rúk a neustále mu to
padalo. Keď som sa s ním rozprával, skákal z témy do témy ako pri gestapáckom výsluchu.
Dvojicu Francúzov som videl iba raz – keď sa promenádovali do sprchy. Nikde nechodili
a ich láska k cestovaniu začínala a končila v posteli miestneho hotela.
Nad mestom sa dvíhal malý kopec, oproti ktorému stála jediná pamiatka mesta – Kotubia – stará pevnosť. Trávieval som tam každý večer, keď krajina zaspávala a slnko zapadalo za veľké skalnaté hory. Užíval som si oslobodzujúcu samotu, ticho, ktoré narúšali len úzkostné vzlyky somárov. Dokázal som sa pozerať až do zotmenia na obrovské palmové háje, nad ktorými sa dvíhala najvyššia hora Jebel Kissane.
Krajinu zahalila tma, ktorou sa onedlho niesli tie najrafinovanejšie vône jedla – pečené kurence, brošut (grilované kúsky mäsa), či tádžin. V malých kaviarňach a reštauráciách sa začali zhromažďovať muži. Bolo cítiť vôňu silného tabaku, do ktorej sa miešala aróma marokánskeho mätového čaju.
Ospalé, tiché mesto prebudil na moment len prichádzajúci autobusu. Bezohľadne valil ulicami, neprestajne hlasno trúbil. Zastavil len nakrátko, pozbieral cestujúcich, opäť zatrúbil a s rachotom sa stratil za mestom. Adtz sa opäť ponoril do atmosféry chytľavého rytmu lepkavého slaďáku.
Bolo ráno, deviateho apríla. U nás na Slovensku sa už dve hodiny chodilo po dedine s vedrami vody. Dievčatá určite výskali, chlapci popíjali slivovicu. Nechýbali vytrvalci s igelitkami plnými pomarančov a vyfukovaných čokoládových zajacov. Obchádzali dom po dome. Šibali a šibali do zbláznenia ! Bola predsa Veľká noc !
Bol som tisíce kilometrov od domova. Miesto opitých mládencov s korbáčmi som stretal marockých mladých mužov s palicami, ktorí hnali veľké čriedy oviec za mesto. Miesto výskajúcich mokrých dievčat, ktorým sa sexi tričká lepili na bradavky, som stretával ženy zahalené odevmi od hlavy po päty. Napadlo mi s úsmevom na tvári:
–Akoby asi reagovali, keby som ich teraz riadne vyšľahal dlhou vetvou z palmy, potom bez váhania hodil do vody a nakoniec si ešte aj vypýtal pomaranč ?
Ísť niekde pešo má obrovskú výhodu – dostanete sa na také miesta, ktoré by ste autom bez záujmu obišli, stretnete sa s ľuďmi, ktorých by ste nikdy nestretli a urobíte zábery, ktoré by ste inak nenafotili. Obyčajné dediny a jednoduchí ľudia majú odrazu veľkú vypovedaciu hodnotu, príťažlivosť, rozmer.
V to „sviatočné“ ráno som sa vybral peši do neďalekých hôr. Vyjazdená kamenná cesta sa kľukatila pomedzi vŕšky, obchádzala dedinky, mešity, domy, palmové háje. Z rieky tečúcej kamenným údolím si každá dedina odrazila časť vody. Murované kanále ju odvádzali dômyselným systémom kaskád do polí ukrytých v tieni vysokých paliem. Zbožňujem ten kontrast popolavej púšte a zelených listov paliem.
Kilometer po kilometri som zdolával nádhernú krajinu. Stále sa na obzore objavovali nové a nové obrazy, scenérie, výzvy… Vystúpil som na kopec a podo mnou sa v údolí objavila malá dedina s radom hlinených domov, bielou mešitou, vysokým minaretom. Za ňou sa vlnil zelený pás vysokých paliem a opäť pokračovala púšť.
Prešiel som takto niekoľko malých dedín, až som sa dostal do osady Tinerin. Hlinené domy nalepené jeden na druhom, akoby ich niekto vytvaroval z plastelíny. Stretal som ženy odeté v jednoduchých sukniach, kabátcoch, na hlavách ručníky, na nohách čierne poltopánky. Výzorom boli podobné cigánkam, ktoré predávajú mačacie zlato na talianskej diaľnici.
Len čo som sa priblížil k osade, začul som detský krik a už o pár minút mi bol v pätách kŕdeľ detí s plachými, zvedavými, no hlavne vyľakanými očkami.
Cesta viedla popri veľkom dome, z ktorého sa ozýval krásny dievčenský spev. Zvedavosť mi nedala a aj s húfom detí som vošiel dnu. Spev razom utíchol. Na zemi kvočalo niekoľko dievčat. Pre celú osadu piekli chlieb zvaný „tanurt“. Chvíľu bez slova, bez pohnutia na mňa hľadeli. Prekvapené, vystrašené. Ani nedýchali.
Kvokol som si k nim a pozrel do horiacich plameňov:
–Tanurt – ukázal som do ohňa, kde sa piekol tradičný chlieb. Konečne sa prestali na mňa so strachom pozerať a narýchlo vytiahli z pece chlieb, ktorý sa medzičasom začal pripekať.
Atmosféra sa tým trochu uvoľnila. Dievčatá si začali niečo tajomne šepkať a ja som sa cítil, ako keď som mal asi osem rokov a našu školu navštívil starý kúzelník. Bol veľký, s dlhou bradou, v čiernom klobúku, v dlhom kabáte. Všetci sme sa ho báli. Náš detský strach opadol až keď začal z klobúka vyťahovať kvety a farebné servítky. Nechýbal ani zajac. Najväčšiu radosť detských očí vtedy zožal had. Bol síce polomŕtvy a kúzelník mu musel držať hlavu, aby mu bezvládne nepadala, ale nám na tom nezáležalo. Chytali sme sa ho, hladili, stláčali jeho bezvládne mäkké telo. Boli sme šťastní a kúzelníka sme začali obdivovať.
Deti čakali na kúzlo. Z vrecka som preto vytiahol cukríky, žuvačky, lízanky, ktoré sa mi vo veľkom teple začali roztekať. V tvárach sa objavili úsmevy, v očiach záblesk šťastia. Prišlo na rad moje ďalšie kúzlo – premietanie fotografií na fotoaparáte. Deti sa tlačili, híkali, smiali sa. Ďalšie kúzlo mi ale vôbec nevyšlo – chcel som im urobiť niekoľko fotiek a ukázať im ich tváre vo fotoaparáte. To nebol vôbec dobrý nápad. Len čo som odfotil prvé dievčatko a ukázal jej fotografiu, zvrieskla a ušla ! Vtom sa jedno z dievčat na mňa uhrančivo zapozeralo a niečo rieklo. Všetky deti začali razom vrešťať a s dupotom stáda splašených koni sa rozpŕchli. V miestnosti ostalo len hrobové ticho a ja.
Nakukol som opatrne von. Stálo tam zo dvadsať detí – strnulo, s vyšpúlenými očami plnými strachu hľadeli na cudzinca. Vedel som, že stačí jeden zlý pohyb a všetci sa rozutekajú. Čo s tým ? Vymyslel som na ne pascu, ktorej deti nikdy neodolajú. Volá sa „zvedavosť“.
Vrátil som sa späť do tmavej zadymenej miestnosti a odložil fotoaparáty do kúta. Deti ma placho sledovali. Pozorovali každý môj pohyb, pohľad, gesto. Z pece som vytiahol narýchlo kusy chleba, ktorý zhorel na uhol.
Pec, zvaná „te fernut“, mala dva otvory. V spodnom sa prikladalo drevo, vo vrchnom žeravila kopa drobných kamienkov. Nalámal som niekoľko suchých palmových listov a priložili ch do ohňa. Behal som po miestnosti, lámal drevo, fúkal do ohňa. To deti zaujalo:
–V našej pekárni kúri biely muž ! Zbláznil sa ! Asi chce niečo piecť…
Deti sa rozhovorili. Postupne vchádzali dnu, sadali si na zem. Vtom jedno z dievčat bez slova odkrylo veľkú misu a odtrhlo kus cesta. Chvíľu ho v rukách obracala, potom položila na pomúčenú handru na veľkom kameni. Cesto začala drobnými prstami vytláčať do krajov, až spravila veľkú placku. Priskočila druhá dievčina a opatrne preklopila placku na drevený lopár na chleba a vložila ho do pece na kopu drobných rozhorúčených kamienkov.
Za pár sekúnd sa veľká placka začala nafukovať ako balón. Dvíhala sa, pajedila. Dievčina priskočila k peci a vetvičkou z palmy šikovne otáčala „tanurt“. Netrvalo dlho a bol hotový. Priznám sa, že som nevidel krajšie jedlo ako upečený hnedý chlieb s husto posiatymi bielymi kamienkami, ktoré sa prilepili na povrch. Voňal, lákal, chrupkal. Odložila ho do slamenej oválnej ošítky, na ktorej ich odpočívala už riadna kopa. Vetvičkou omietla z neho drobné kamienky, ktoré sa do neho vtlačili ako zuby do koláča. Opäť vybrala z misy kus cesta a začala ho v rukách obracať.
Tá vôňa v ďalekom Maroku ma vrátila do detstva. Krásne detstvo. Bezstarostnosť. Upečený chlieb mal presne takú chuť, ako keď som si v detstve piekol u mojej nebohej babky na rozpálenej peci planý pagáč. Vytvaroval som si malú placku z múky a vody, položil ju na rozpálený „šporhelt“, tak starej peci babka hovorievala, a čakal. Cesto sa začalo hneď pripekať a nad sporákom sa dvíhal jemný dym prihárajúceho cesta. Zobral som starú vidlicu a placku prehodil na druhú stranu. Z peknej placky sa stával neforemný, zato najchutnejší pagáč sveta !