Za svitania balíme stany. Odchádzame na sever, do strmých hôr. Kráčame už len po úzkom vyšliapanom chodníku obklopení nízkymi krovinami..

Prešli sme pár kilometrov a nachádzame malú osadu s niekoľkými obydliami. Bola úplne iná ako osady Himbov – obkolesovala ju precízne vystavaná ohrada z vysokých drevených kolov. Uprostred ohrady ležala ďalšia ohrada z pichľavých konárov, chrániaca dobytok. Medzi nimi stáli roztrúsené domy, postavené z drevených brvien, pokryté vrstvou suchej slamy. Akoby sme sa dostali do úplne iného sveta.

Festus nás dostal do obrazu:

–Sú to Hakaona, Angolčania.

Angolské územie nebolo ďaleko a sťahovanie sa kmeňov buď za pastvinami, alebo kvôli občianskej vojne v jednej či druhej krajine bolo úplne bežné.

Len čo sme vstúpili do angolskej osady, vyšiel nám v ústrety náčelník – mocný mladý muž, okolo tridsiatky. Zrazu stál pred nami úplne iný človek akých sme stretali v osadách Himbov. Pokožku mal čiernu ako uhol, bol nižšieho vzrastu, šľachovité telo, dobrácke priateľské oči.

Ženy sedeli pod stromami, na kameni mleli kukuričné zrná na jemnú múku. Mali nízky vzrast, široké boky. Nahé prsia im ovísali, padali po pás, ktorý obopínala jednoduchá kožená suknica. Vlasy spletené do drobných vrkôčikov boli plné farieb ! Červené, žlté, biele ozdoby – celá dúha ! V ich tvárach sa zračil pokoj a rovnako milý, priateľský úsmev, ako u náčelníka.

Bola to veľmi tradičná osada, nepoužívali tu žiadne bandasky, či plechové hrnce na varenie. Všetko bolo z dreva, hliny, kalabašov…

V osade sme ostali až do večera a za rána sa vydávame ďalej, do strmých, rozoklaných hôr, hľadať osady Himbov. Tehlovočervená farba zeme, po ktorej sme šliapali, bola posiata drobným kamením. Kde – tu vyrastali pichľavé kry, nízke stromy, zažltnutá tráva.

Prvú himbskú osadu v horách nachádzame už onedlho. Bolo to miesto pomerne dosť vzdialené od cesty a tak tam zavítali turisti len občas – raz za štyri až päť rokov. Po krátkom vyjednávaní a odovzdaní tradičných darov (soľ, cukor, tabak, múka), môžeme v osade pobudnúť.

Osadu tvorili tri tradičné domy „onďivó“ a hlavný dom „onďivó nene“, v ktorom mala právo žiť len prvá žena so svojimi deťmi. Ostatné ženy žili vo vedľajších domoch. Každá zo žien mala svoj vlastný dom. Domy stáli vždy na mohutnej konštrukcii z konárov, ktorá bola ohádzaná hrubou vrstvou blata, zmiešaného s kravskými lajnami a slamou. Vo vnútri domu sa prakticky nič nenachádzalo, len uprostred malé ohnisko obložené kameňmi, po stranách niekoľko nádob na varenie, kalabaše, zo stropu viseli hrubé deky, ktoré hriali Himbov počas veľmi chladných zimných nocí.

Pod košatými stromami roztrúsenými pomedzi domy sedeli v skupinkách mladí chlapci, obďaleč svorne všetky ženy. Spoločne pracovali na domácich prácach. Od rána pripravovali pre všetkých obživu, starali sa o deti, chystali zásoby na zimu, obhospodarovali úzke políčka. Ak sa slnko dostalo vysoko na obzor a uberalo im síl, utiahli sa do tieňa starého stromu, kde pripravovali jedlo, čistili si odev, kovové ozdoby, venovali sa malým deťom.

Každá zo žien mala okolo seba niekoľko detí. Najmladšie malo tak dva mesiace, ležalo na jemnej kozacej koži, prikryté ďalšou kožou. Bolo to dievčatko a už od útleho veku ho zdobili malé ozdoby a niekoľko farebných červených šmúh „okry“ po tele. Neďaleko sa tíško hrali dvaja malí, vari sedemroční chlapci, vedľa pokojne sedeli tri, asi dvanásťročné dievčatká. Všetci sa rozprávali veľmi jemne, pokojne, ticho, akoby sa báli, že niekoho prebudia. V tej atmosfére pokoja mi pripadali ako tie najjemnejšie bytosti planéty.

Starší muži sa ešte stále nevrátili z pohrebu náčelníka. Z mužov ostali v osade len mládenci. Zabili mladé kozľa, pozvali nás na obed. Skôr ako sme začali jesť varené kusy mäsa, mohli sme sa napiť z veľkého kalabaša, v ktorom bolo odstredené mlieko.

Prišiel konečne rad na mäso, ktoré všetci netrpezlivo očakávali. Ako som spomínal, Himbovia milujú mäso a nič ich pred jeho konzumáciou nezastaví. Hlavná žena (prvá manželka), požívajúca medzi ostatnými veľkú autoritu, vzala do ruky dlhý nôž. Každému, kto sedel pod košatým stromom, odrezala kus mäsa, podala mu ho do ruky. Nikdy nič nepovedala, ani sa len na nikoho nepozrela. Robila to s takou samozrejmosťou, ľahkosťou a presnosťou, akoby nič iné v živote ani nerobila. Všetci mľaskali, líca sa im nadúvali, po bradách tiekla masť.

Medzitým slnko vystúpilo na oblohu do svojho najvyššieho bodu. Opieralo sa o spálenú, usužovanú zem celou svojou silou.

Každý, kto dojedol, sa utiahol niekam do tieňa. Na slnku sa už nedalo vydržať ani minútu. Horúčava bola tak intenzívna, že len chvíľa na slnku znamenala utrpenie. Všetci sa niekam vytratili.

Aj my sme sa pobrali do tieňa jedného zo stromov. Rozložili sme sa pod košatú korunu a užívali si tieň, ktorý nás unavených odovzdal do ríše poludňajšieho spánku.

Za tmy sa vydávame na dlhý pochod. Nikto z nás nevie, kam ideme. Nevie to dokonca ani sám Festus, ktorý sa tam narodil a pozná Himbov tak dobre, ako málokto. Máme jediný cieľ – nájsť horskú, čo najmenej civilizáciou poznačenú osadu, kde by sme mohli spoznať pôvodnú formu života Himbov.

Kráčali sme po úzkom, ľuďmi vyšliapanom chodníku. Ten nás po čase doviedol do kamenistého koryta vyschnutej rieky a vzápätí sa nadobro vytratil. Nohy sa zabárali do jemného piesku, akoby sme kráčali po pláži v Karibiku. Snažili sme sa postupovať čo najrýchlejšie. Museli sme zrána ukrojiť čo najviac cesty, kým sa priblíži neľútostné tropické poludnie. Dostali sme sa hlboko do zvlnených členitých hôr. Neustále sme vystupovali po strmých kamenných úbočiach, schádzali do mŕtvych riečísk. Z času na čas sme narazili na nejakého pastiera či himbskú ženu, ktorá Festusovi ukázala, ktorým smerom ďalej ísť.

Každý niesol na chrbte veľký, ťažký ruksak. Popruhy sa vrezávali do ramien, chrbát podlamoval pod váhou nákladu, svaly na nohách sa mocne napínali, chodidlá zapierali do zeme. Nádoby s vodou, vrecia múky, cukru, soli, tabaku, stan, hrnce, jedlo, lekárnička… Mali sme čo robiť, aby sme s toľkou váhou v teple a v strmých svahoch udržali vysoké tempo pochodu.

Jediný, kto mal dôvod na úsmev bol Festus. Niesol si v ruke len svoj malý stan a hrnček na čaj. Pri tejto spomienke sa mi vždy vybaví Paľov hlas:

–Chlapci, Livingstone sa musí teraz v hrobe obracať ! – riekol, zastal a pustil sa do hlasného smiechu – bieli ľudia nesú černochovi v Afrike náklad !

Okamžite sme s Matúšom zastali, prešli do obrovského smiechu, ktorý neutíchal niekoľko minút. Čierny Festus, ktorému sme všetko niesli v našich ruksakoch nechápavo stál a snažil sa tiež smiať, aj keď ničomu nerozumel. Skutočne hurónsky sa rozosmial, až keď mu Matúš anglicky vysvetlili dôvod našej zábavy. Otvoril obrovské pery a ujúkal hlasno niekoľko minút, až sa zadúšal smiechom:

–Bieli nesú černochovi náklad ! Livingstone sa v hrobe otáča ! – Festus prechádzal do nového a nového záchvatu smiechu, až hora revala.

Voda bola v tom období veľmi vzácna. Niesli sme jej maximum, čo sme dokázali uniesť, a pili minimum, aby sme dokázali kráčať v hroznom teple. Všetky potoky a riečiská boli úplne vyprahnuté. Slnko ich vysušilo už pred niekoľkými týždňami.

Ľudia prichádzali k vyschnutým riečiskám, prácne kopali do zeme hlboké jamy. V hĺbke asi tri metre sa objavil prvý vlhký piesok, až potom začala presakovať voda. Nebol to žiaden krištáľový prameň. Spod zeme pomaly presakovala hustá blatistá tekutina. Himbovia museli prežiť a nikoho z nich nezaujímalo, či je voda taká, alebo onaká. Kým nabrali plnú bandasku hnedého moku, trvalo to aj hodinu, dve. Pomaly, s malým plytkým kalabašom a s veľkou dávkou trpezlivosti, naberali vodu doslova po lyžičkách. Každá kvapka, každá naberačka vody mala cenu zlata. Keď ženy vodu pracne nabrali, čakala ich ďalšia neľahká úloha – odviezť ju na somárovi domov. Niekedy to bolo aj dvadsať( !) kilometrov cez rozoklané hory. Akú cenu musela mať pre Himbov taká voda…

Po niekoľkých hodinách neustáleho pochodu sme sa dostali opäť do hlbokého vyschnutého koryta rieky, obkoleseného mohutnými skaliskami. Teplota sa blížila k päťdesiatim stupňom Celzia. Krok sa nám spomaľoval. Už dávno sme sa spolu nerozprávali. Každý mal toho plné zuby a nikto nemal chuť a ani silu čokoľvek rozprávať. Vliekli sme sa ako mátohy, každý uzatvorený do svojho sveta. Akoby toho všetkého nebolo dosť, museli sme neustále striehnuť na zem, kde šliapeme, kde si sadáme, čo je nad nami a čo pred nami. Namíbia je krajina, kde sa mierumilovné plazy jednoducho nenachádzajú. Prítomnosť najjedovatejších hadov sveta nám neustále pripomínal Festusov rešpekt – nikdy nechodil pod stromami, hoci tam bol tieň, lebo hrozilo nebezpečenstvo, že zo stromu zaútočí had. Keď kráčal, hľadel neustále na zem pred seba, vari desať metrov dopredu. Ak zbadal v piesku hocakú stopu, okamžite zastal a snažil sa zistiť, o akého hada ide. To bolo neustále.

Teraz si predstavte naše rozpoloženie, keď sme videli, s akým strachom kráča krajinou bývalý vojak, rodený Himba, ktorý v týchto horách prežil celý svoj život. Okrem mamby čiernej a zelenej, pred ktorými naozaj nemáte ani najmenšiu šancu, tam striehli vretenice útočné, kobry, či smrteľne jedovaté škorpióny, ktorých tam bolo toľko ako u nás mravcov. Keď som išiel brať drevo na oheň, nemohol som brať žiadne suché zo zeme, lebo bolo viac než isté, že tam bude zalezený nejaký škorpión. Nedal by mi ani najmenšiu šancu prežiť. Drevo sme preto lámali len zo suchých konárov visiacich na stromoch. Rovnaké to bolo aj s miestom, kde sme si chceli sadnúť. Pri každom kroku sme museli byť neustále v strehu. Skrížiť cestu mambe čiernej by znamenalo koniec. Jej jed je taký jedovatý, že smrť nastáva do dvoch hodín. Rozzúrená mamba dokáže zabiť za krátky čas dokonca niekoľko kusov mocného dobytka. Navyše je nesmierne rýchla, ujsť pred ňou je takmer nemožné. A práve sever Namíbie je rajom týchto obávaných hadov, ktorých príznačný hlas, prenikavé ťukanie, vzbudzuje strach a rešpekt všetkých ľudí.

Keď sme prechádzali hustými krovinami, Festus nás upozornil, aby sme sa čo najmenej dotýkali rukami konárov. Hady s nimi často farebne splývajú a skrývajú sa omotané okolo nich. Nezbadáte ich a ak by ste sa ich dotkli, alebo sa k nim priblížili priveľmi blízko, určite by spravili výpad na svoju ochranu.

Len čo slnko dosiahlo na oblohe najvyšší bod, nedalo sa už v krajine existovať. Aj zocelený Festus mal všetkého po krk. Ďalej sme nevládali. Museli sme zostúpiť úbočím riečiska do hustej zelene, kde sa akoby zázrakom objavil úzky, pomaly tečúci prúd vody. Aj malé zvlaženie nám prinavrátilo množstvo stratených síl. Koruny stromov sa stali pre nás dočasným útočiskom, kým obedňajšia pálava nepominula. Každý z nás si ľahol na jeden z veľkých balvanov, rozložil prepotené veci a po niekoľkých dúškoch stuchnutej vody sa oddal slastnému spánku v tieni slnečníka korún stromov.

Opäť sme na nohách, napredujeme spáleným lesom. Už hodnú chvíľu hľadáme stopy po ľuďoch, zvieratách, ktoré by nám ukázali cestu do nejakej osady. Naveľa nachádzame úzky chodník vedúci od riečiska nahor, po prudkom brehu, posiatom kobercom balvanov a skál. Už si nedávame pozor len na hady a škorpióny, ale aj na členky chodidiel, ktoré sa nám vyvracajú pri každom zlom našliapnutí na skalu.

Pot našich tiel privábil záľahy hmyzu. Muchy nám v rojoch sadali na tváre, ruky, nohy, liezli do nosa, očí, uší. Nemalo cenu oháňať sa. Prestali len na pár sekúnd, vzlietli, aby nám pristáli opäť na perách, liezli po lícach, šteklili na krku.

Mučení slnkom stúpali sme stále nahor po úbočí posiatom skaliskami. Vtom Festus zastal, čupol si na zem, prstom ukázal na stopu v prachu. Bol to odtlačok ľudského chodidla. V tej samote neľútostných hôr, keď sme nevedeli, kam kráčame, to bola najlepšia správa, akú sme si mohli priať. Stopy nás viedli zhruba pol hodinu, keď sme zbadali v diaľke na vrchole úbočia hlinené obydlia Himbov.

–Osada ! – radostne zvolal Festus, ktorý už v tej chvíli ledva chodil, kvôli utrpeniu spôsobenému oparom zadku. Konečne to bolo vyrovnané – my sme niesli ruksaky, on „vlka“.