Vydali sme sa so skupinou šiestich Pygmejov do pralesa. Nikto na svete nepozná tak dobre prales ako Pygmejovia. Dokážu spozorovať najdrobnejšie stopy, zvuky, či pachy zvierat. Bosými nohami kráčajú neuveriteľne rýchlo, ale zároveň opatrne a ticho. Našľapujú tak potichu, že len niekedy počuť šuchnutie listov alebo prasknutie malého konárika. My sme si v porovnaní s nimi pripadali ako slony. Obratne sa vyhýbali bodliakom, živým nástrahám pralesa, ktoré číhali na každom kroku a ktoré nám dvom s Paľom nič nedarovali.
Ešte horšie ako naša neohrabaná chôdza v tajuplnom, ponurom pralese boli problémy, ktoré sme mali s vegetáciou. Pygmejovia mali vychodené úzke chodníky, ktoré presne kopírovali ich vzrast. Úplne sa v krovinách stratili. Z bujnej zelenej vegetácie vytŕčali len ich ostré konce oštepov, ktoré sa pohybovali akoby samé. My sme na týchto chodníkoch dosť trpeli, Pygmejovia nám boli po prsia a tak sme sa museli buď neustále zohýbať, alebo narovnaní predierať cez vegetáciu.
Pygmejovia pri chôdzi pralesom neustále jednou rukou zalamovali konáre nízkych kríkov, okolo ktorých prechádzali. Robili to úplne automaticky, akoby to mali v génoch. Spravili tri, štyri kroky a rastlinu, ktorá im siahala do pása, zalomili, čím si nielen označili cestu, aby sa mohli v hustej vegetácii dostať späť, ale zároveň aj označili smer cesty ostatným mužom, ktorí ich s určitým oneskorením nasledovali.
Z osady sme kráčali vari hodinu. Chodník sa už dávno kamsi vytratil a my sme postupovali lesom porasteným nádhernými stromami, obrami najväčšími spomedzi všetkých stromov planéty. Obrovské hrubé kmene, koruny siahajúce až do výšky šesťdesiat metrov. Brodili sme sa bahnistými potokmi so studenou vodou, kráčali ponorení po pás v bujnej vegetácii. Pygmejovia obratne prepletali nohami, rýchlym krokom, skôr polobehom, udávali rezké tempo.
Muži konečne zastali. Boli sme na mieste. Jeden z Pygmejov si kvokol na zem a začal intenzívne rozdúchavať kus tlejúceho dreva, ktoré niesol so sebou z osady po celú cestu. Prikladal k nemu suché konáriky a onedlho pred ním plápolal malý oheň. Ďalší z mužov pod stromom švihal dookola mačetou a vyčistil miesto od prebujnenej zelene. Medzitým sa na výstup do koruny pripravovali dvaja mladíci. Zo zelených listov si uplietli niečo ako ochrannú čiapku v tvare hokejovej prilby.
Len čo bolo všetko pripravené, vopchal si jeden z nich za pás dlhé tenké lanko, ktoré bude neskôr jeho jediným spojením medzi zemou a nebom, druhý si na seba uviazal krátku sekeru. Starí muži mladíkom niečo vysvetľovali, názorne ukazovali rukami, čo majú robiť. Aj keď mladí muži už boli v korunách stromov mnoho ráz, skúsené rady starých mužov počúvali zbožne ako kázanie. Bez slova, pokorne. Na záver kývli na znak súhlasu a výstup do nebeských výšok sa mohol začať.
Medzi palec a ukazovák na nohe si obaja vložili lianu visiacu z koruny stromov. Druhou nohou sa prudko odrazili zo zeme a ľahko šplhali nahor. Liana sa trepala ako had, mladíci sa po nej dvíhali nahor obratne ako najzručnejší artisti v cirkuse. Neoddychovali, nepremýšľali, kam dať nohu, čoho sa rukou zachytiť, či veriť spusteným lianám. V jednom kuse prekladali rukami, nohami a bez zaváhania stúpali nahor. Vyzeralo to, akoby ich niekto vyťahoval priviazaných na lane.
Po chvíli sa stratili niekde v korunách stromov.
–Tam pozri – ukázal mi zrazu Paľo na úplne iný strom – tam sú ! Vidíš, tam čo sa hýbu konáre… – Skutočne. Medzi hustými korunami stromov som zazrel dve malé bodky. Naši odvážni mládenci prechádzali zo stromu na strom, ako keď vy kráčate po schodoch. Hlava sa nám z toho točila. Museli sme obdivovať ich odvahu a šikovnosť. Za pár minút boli vo výške šesťdesiat metrov nad zemou !
Len čo dorazili k diere so včelími plátmi, hodili na zem jeden koniec tenkého povrazu, na ktorý muži na zemi naviazali upletený košík s kusom dymiaceho dreva na vydymenie divých včiel. Dlho sa nič nedialo. Len chvíľami padali k zemi kusy starých včelích plátov bez medu. Ani tie však nevyšli nanivoč – muži ich obratne zbierali a vkladali do úst, pod líce. Slastne mľaskali, žuvali pružné pláty. Vtom sa z koruny ozval hlas a k zemi sa pomaly na liane znášal zelený košík. Len čo dorazil k zemi, všetci sa s vervou pustili do jeho drahocenného obsahu:
–Moko, moko, med – ukazovali na sladkú pochúťku
Myslel som, že med donesú do osady, deťom, ženám, rozdelia sa. Žiaľ, príroda je tvrdá, neľútostná, krutá a často aj sebecká. Muži si brali plást po pláste a hltavo jedli stekajúci med. Kus plástu s medom sa ušiel aj nám. Med bol hustý, tmavý. Tiekol nám medzi prstami ako zlatá tekutina. Z plástov sme ho opatrne vyciciavali – ešte stále sa na ňom hmýrilo zopár zúrivých horských včiel, ktoré sú známe svojou agresivitou. Keď ostal už len holý plást, vložili sme si ho do úst a žuli rovnako ako naši Pygmejovia.
Ak vás zaujíma, ako med chutil, musím vám povedať, že nič podobné som v živote nejedol. Bol neuveriteľne silný, až mi zvieral hrdlo, doslova ma škrtil v krku pri prehĺtaní. Jeho plnú, sladkú chuť cítim aj teraz…
Do osady sme sa vrátili až večer, umorení teplom a vlhkom a poriadne uťahaní z celodenného chodenia v hustom pralese.
Pitná voda sa nám míňala rýchlejšie, ako sme predpokladali. Museli sme si ju začať šetriť a častejšie používať vodu z pralesa. V pralese to nie jednoduché ani s vodou, aj keď neustále leje a na každom kroku sú bystriny a potôčiky. Voda je nepitná a podľa tvrdenia Pygmejov životu nebezpečná. Sami prácne dovážali každý deň pitnú vodu, ktorej hovorili „maj“, zo vzdialenej studne. Keď som sa ich raz spýtal na povrchový prameň, či sa môžem napiť, okamžite ma odtiaľ s krikom hnali.
Ak Pygmejovia nemajú v pralese vodu, bez problémov si vedia poradiť – odseknú mačetou jeden z druhov lián, z ktorej razom vyteká tenký cícerok pitnej vody.
Džungľa je úžasná a Pygmejovia si v nej vedia nájsť všetko, čo pre svoj život potrebujú !
Zber medu
Spev pralesa
Večer sa v rovníkovom pásme stmieva rýchlo. Slnko, ktoré celý deň tak neľútostne páli, sa skotúľa z oblohy v niekoľkých minútach. V celej krajine zavládne neopísateľný pokoj. Všetci akoby si vydýchli z dlhého horúceho dňa. Ten pocit pokoja mi pripomenul Slovensko – tuhé zimy u mojej starej mamy. Všetci vnuci sme sa stretli pri teplej peci so šálkou čaju z materinej dúšky, načúvali jej rozprávaniu. Za oknom vietor rozfúkaval sneh a my sme pokojne sedeli pri stole a oddávali sa tej prostej, zato neopakovateľne čarovnej atmosfére.
Ľudia v osade boli vo svojich jednoduchých príbytkoch, z ktorých vychádzali len úzke pásy sivého dymu. Rozplýval sa v tmavnúcej oblohe, štveral do korún stromov. Pygmejovia večeriavali každý deň rovnaké jedlo – „koko sabuka“ – v drevenom mažiari rozbité listy jednej z druhov lián, ktorú poznajú pod menom „koko“ uvarené s maniokom, ktorému hovoria „gozo“. Maniok je pre Pygmejov veľmi vďačná plodina – rastie v podstate bez veľkej starostlivosti sám a je z neho značná úroda. Jedáva sa koreň manioku, veľký ako obrovská burgyňa, a to buď na surovo, alebo sa namáča vo vode pár dní a seká, suší na slnku a melie na múku, zvanú „kasava“.
Ochladilo sa a z džungle sa začali ozývať podivné zvuky, ktoré po celý deň mlčali – neznámy škrekot, pískanie vtákov, kŕkanie žiab, hlučné zvuky cikád. Sedeli sme s Paľom pri malom ohníku. Každý bez slova hľadel na praskajúce drevo. Tma onedlho všetko pohltila. Len na nebi žiarili milióny hviezd, ktoré sa vynímali v čiernej tme ako svetlá Manhattanu. Krása hviezd, ktorú u nás na oblohe kazí svojím prílišným jasom osvetlenie miest, sa odhalila na pozadí najčernejšej tmy pralesa – jasne sme sledovali a rozpoznávali hviezdy, planéty, súhvezdia… Všetko ako na dlani…
Vtom sa do tejto tajomnej atmosféry ozvali znenazdania údery:
–Bum ! Bum ! Bum ! Bum !
Boli to bubny, ktorým Pygmejovia hovoria „dumu“. Prišli nečakane, ako blesk z jasného neba. Razom sa všetko stávalo ešte magickejšie a autentickejšie. Rytmus gradoval. Onedlho sa pridal ďalší bubon:
–Bum ! Bum ! Bum, bum, bum ! Bum…
Na drevených bubnoch potiahnutých hrubou blanou bubnovalo niekoľko mužov a nebolo to len také hocaké udieranie. Každý z nich bubnoval v inom rytme, spolu vytvárali dokonalý orchester, neopakovateľnú atmosféru divokosti pralesa:
–Bum ! Bum ! Bum, bum, bum ! Bum… – rytmus naberal na obrátkach. Pot stekal Pygmejom po tvárach, ruky sa bleskovo mihali pred telom, na krku vystúpili obrovské napnuté šľachy, veľké žily, akoby v nich vrela krv.
S Paľom sme ostali z toho úplne v šoku. Fotografovať, ani točiť kamerou sa v tej tme nedalo, a tak sme sa stali len divákmi toho nevídaného, divokého predstavenia pri horiacom ohni.
Až po chvíli sme si všimli, že okolo nás stoja Pygmejovia z celej osady. Prichádzali aj ľudia z menších osád ukrytých v džungli, o ktorých sme dovtedy vôbec nevedeli.
Polonahé telá pomaly, placho pristupovali k bubnujúcim mužom. V tvárach im hral nenapodobiteľný, odzbrojujúci úsmev vyjadrujúci šťastie – šťastie zo života, z každého okamihu, ktorý si ľudia pralesa nesmierne vážili. Tešili sa ako malé deti.
Okolo bubeníkov sediacich pri ohni, sa vytvoril veľký kruh. Každý sa hojdal v pravidelnom rytme bubnov. Všetci akoby očakávali nejaký začiatok, niečo, čo ich odštartuje.
Niektorí mladí muži či chlapci pristupovali k bubeníkom a tí ich ochotne púšťali k bubnom, aby predviedli svoje umenie. Bol to ako nejaký súboj umenia bubnovania, na ktorý reagovali okolostojaci Pygmejovia hlasnými výkrikmi, zvukmi, širokými úsmevmi.
Menil sa rytmus, dynamika, bleskové prechody rukami boli až neuveriteľné. Azda najúžasnejší bol napodiv malý chlapec. Ako sme si v nasledujúcich dňoch všimli, bubnoval od skorého rána. Každú voľnú chvíľu si sadal na veľký kameň pri ohnisku, chvíľu blanu na bubne nahrieval nad ohňom, bubon ladil. Potom začal jemnými prstami po okrajoch bubon hladiť a vydávať tlmené pravidelné zvuky, až prešiel do úchvatného divokého rytmu, a my sme nedokázali rýchle údery jeho rúk ani sledovať. Bol schopný takto bubnovať aj celú hodinu.
Akoby tá obrovská emócia úderov bubnov nestačila, pralesom sa rozoznel nádherný spev množstva ľudí v dvojhlase, trojhlase, ktoré miestami vystriedal sólový spev. Deti, ženy, muži – všetci spievali nádhernými hlasmi ako v opere. Nič podobné som v Afrike a ani nikde inde na svete nepočul. Ešte dnes mi naskakuje husia koža, keď si predstavím tie nádherné hlasy dopĺňané čudesnými zvukmi pralesa, stovky svätojánskych mušiek poletujúcich po celej osade a hviezdnu oblohu nad tým všetkým.
Pygmejovia majú obrovské množstvo rozličných piesní – na každú vec, udalosť, chvíľu, či zážitok existuje pieseň. Ľudia tancovali a spievali niekoľko hodín. Strhávalo nás to a unášalo do ich prostého, krásneho sveta… Bolo to také silné, že to stále v sebe cítim a nosím. Je to naozaj veľmi ťažké opísať… Prečo ? Bolo to ťažké už aj prežiť ! Je to nával energie, ktorý vás pohltí a vy nemáte silu brániť sa. Mení vás to, dostáva do úplne inej dimenzie. Hviezdna obloha, svetielkujúce mušky, spev, údery bubnov, vôňa potu, hlasné zvuky cikád, kŕkanie žiab.
–Bum, bum, bum, bum – údery neprestávali. Muži a ženy sa dostávali tancom do tranzu, ich telá sa zvíjali, oči akoby už ani nevnímali skutočný svet.
–Bum, bum, bum, bum – zneli zvuky nepretržite, aj keď sme už s Paľom ležali v stane. Darmo sme sa otáčali z boka na bok. Nebolo úniku.
–Nádherný spev, počuješ to ? – spýtal sa ma po chvíli Paľo – to sa nedá vydržať… – a vybehol späť medzi Pygmejov. O chvíľu som bol už s nimi aj ja a bez váhania som sa pridal k tlieskaniu a tancovaniu rozvášnených ľudí pralesa.
–Bum, bum, bum, bum – ozývali sa bez prestania rýchle údery bubnov až do najtemnejšej noci, keď sme my dvaja už dávno sladko spali.
Ľudia v osade boli vo svojich jednoduchých príbytkoch, z ktorých vychádzali len úzke pásy sivého dymu. Rozplýval sa v tmavnúcej oblohe, štveral do korún stromov. Pygmejovia večeriavali každý deň rovnaké jedlo – „koko sabuka“ – v drevenom mažiari rozbité listy jednej z druhov lián, ktorú poznajú pod menom „koko“ uvarené s maniokom, ktorému hovoria „gozo“. Maniok je pre Pygmejov veľmi vďačná plodina – rastie v podstate bez veľkej starostlivosti sám a je z neho značná úroda. Jedáva sa koreň manioku, veľký ako obrovská burgyňa, a to buď na surovo, alebo sa namáča vo vode pár dní a seká, suší na slnku a melie na múku, zvanú „kasava“.
Ochladilo sa a z džungle sa začali ozývať podivné zvuky, ktoré po celý deň mlčali – neznámy škrekot, pískanie vtákov, kŕkanie žiab, hlučné zvuky cikád. Sedeli sme s Paľom pri malom ohníku. Každý bez slova hľadel na praskajúce drevo. Tma onedlho všetko pohltila. Len na nebi žiarili milióny hviezd, ktoré sa vynímali v čiernej tme ako svetlá Manhattanu. Krása hviezd, ktorú u nás na oblohe kazí svojím prílišným jasom osvetlenie miest, sa odhalila na pozadí najčernejšej tmy pralesa – jasne sme sledovali a rozpoznávali hviezdy, planéty, súhvezdia… Všetko ako na dlani…
Vtom sa do tejto tajomnej atmosféry ozvali znenazdania údery:
–Bum ! Bum ! Bum ! Bum !
Boli to bubny, ktorým Pygmejovia hovoria „dumu“. Prišli nečakane, ako blesk z jasného neba. Razom sa všetko stávalo ešte magickejšie a autentickejšie. Rytmus gradoval. Onedlho sa pridal ďalší bubon:
–Bum ! Bum ! Bum, bum, bum ! Bum…
Na drevených bubnoch potiahnutých hrubou blanou bubnovalo niekoľko mužov a nebolo to len také hocaké udieranie. Každý z nich bubnoval v inom rytme, spolu vytvárali dokonalý orchester, neopakovateľnú atmosféru divokosti pralesa:
–Bum ! Bum ! Bum, bum, bum ! Bum… – rytmus naberal na obrátkach. Pot stekal Pygmejom po tvárach, ruky sa bleskovo mihali pred telom, na krku vystúpili obrovské napnuté šľachy, veľké žily, akoby v nich vrela krv.
S Paľom sme ostali z toho úplne v šoku. Fotografovať, ani točiť kamerou sa v tej tme nedalo, a tak sme sa stali len divákmi toho nevídaného, divokého predstavenia pri horiacom ohni.
Až po chvíli sme si všimli, že okolo nás stoja Pygmejovia z celej osady. Prichádzali aj ľudia z menších osád ukrytých v džungli, o ktorých sme dovtedy vôbec nevedeli.
Polonahé telá pomaly, placho pristupovali k bubnujúcim mužom. V tvárach im hral nenapodobiteľný, odzbrojujúci úsmev vyjadrujúci šťastie – šťastie zo života, z každého okamihu, ktorý si ľudia pralesa nesmierne vážili. Tešili sa ako malé deti.
Okolo bubeníkov sediacich pri ohni, sa vytvoril veľký kruh. Každý sa hojdal v pravidelnom rytme bubnov. Všetci akoby očakávali nejaký začiatok, niečo, čo ich odštartuje.
Niektorí mladí muži či chlapci pristupovali k bubeníkom a tí ich ochotne púšťali k bubnom, aby predviedli svoje umenie. Bol to ako nejaký súboj umenia bubnovania, na ktorý reagovali okolostojaci Pygmejovia hlasnými výkrikmi, zvukmi, širokými úsmevmi.
Menil sa rytmus, dynamika, bleskové prechody rukami boli až neuveriteľné. Azda najúžasnejší bol napodiv malý chlapec. Ako sme si v nasledujúcich dňoch všimli, bubnoval od skorého rána. Každú voľnú chvíľu si sadal na veľký kameň pri ohnisku, chvíľu blanu na bubne nahrieval nad ohňom, bubon ladil. Potom začal jemnými prstami po okrajoch bubon hladiť a vydávať tlmené pravidelné zvuky, až prešiel do úchvatného divokého rytmu, a my sme nedokázali rýchle údery jeho rúk ani sledovať. Bol schopný takto bubnovať aj celú hodinu.
Akoby tá obrovská emócia úderov bubnov nestačila, pralesom sa rozoznel nádherný spev množstva ľudí v dvojhlase, trojhlase, ktoré miestami vystriedal sólový spev. Deti, ženy, muži – všetci spievali nádhernými hlasmi ako v opere. Nič podobné som v Afrike a ani nikde inde na svete nepočul. Ešte dnes mi naskakuje husia koža, keď si predstavím tie nádherné hlasy dopĺňané čudesnými zvukmi pralesa, stovky svätojánskych mušiek poletujúcich po celej osade a hviezdnu oblohu nad tým všetkým.
Pygmejovia majú obrovské množstvo rozličných piesní – na každú vec, udalosť, chvíľu, či zážitok existuje pieseň. Ľudia tancovali a spievali niekoľko hodín. Strhávalo nás to a unášalo do ich prostého, krásneho sveta… Bolo to také silné, že to stále v sebe cítim a nosím. Je to naozaj veľmi ťažké opísať… Prečo ? Bolo to ťažké už aj prežiť ! Je to nával energie, ktorý vás pohltí a vy nemáte silu brániť sa. Mení vás to, dostáva do úplne inej dimenzie. Hviezdna obloha, svetielkujúce mušky, spev, údery bubnov, vôňa potu, hlasné zvuky cikád, kŕkanie žiab.
–Bum, bum, bum, bum – údery neprestávali. Muži a ženy sa dostávali tancom do tranzu, ich telá sa zvíjali, oči akoby už ani nevnímali skutočný svet.
–Bum, bum, bum, bum – zneli zvuky nepretržite, aj keď sme už s Paľom ležali v stane. Darmo sme sa otáčali z boka na bok. Nebolo úniku.
–Nádherný spev, počuješ to ? – spýtal sa ma po chvíli Paľo – to sa nedá vydržať… – a vybehol späť medzi Pygmejov. O chvíľu som bol už s nimi aj ja a bez váhania som sa pridal k tlieskaniu a tancovaniu rozvášnených ľudí pralesa.
–Bum, bum, bum, bum – ozývali sa bez prestania rýchle údery bubnov až do najtemnejšej noci, keď sme my dvaja už dávno sladko spali.
