Uvarili sme si čaj a ľahli si na veľké, slnkom rozpálené balvany nad táborom. Pohoda, relax, oddych. Pod nami panoráma s dominantou rozoklaného, kamenného velikána Mawenzi (5149m). Veľa turistov výstup z druhého do tretieho tábora podcenilo. Nasadili od začiatku priveľké tempo a v štyroch tisíckach metrov ich začali opúšťať sily, dochádzal dych. Do tábora prichádzali zmorení, z posledných síl. My sme zvolili taktiku pomalého, nepretržitého stúpania, ktoré sa nám vysoko v horách vždy osvedčilo. V tábore Kibo sa končí všetka zábava a ak turisti dovtedy šliapali bez väčších problémov a ľahko prekonávali stovky výškových metrov, v Kibe sa začína boj s výškou, ktorý nebýva jednoduchý.
Na vrchol
Prudko sa ochladilo. Mal som na sebe všetko oblečenie, obuté vibramy, ale zima mnou stále lomcovala. Veľká anglická a fínska skupina turistov stále popíjala alkohol a bez prestania sa napchávali jedlom. My sme mali hlad ako hrom. Od vône pečeného mäsa, ktorá sa šírila celým táborom, sa nám robili kruhy pred očami. Vedeli sme, že musíme celú noc vydržať, pretože veľa jedla vo výške 5000 metrov máva zradné následky. Onedlho to okúsili na vlastnej koži naši spolubývajúci – vracali ako najatí.
Stále sme nemohli zaspať. Nerozprávali sme sa, len z času na čas sa niekto opýtal:
– Spíš?
– Nie, – odpovedal ten druhý. Opäť ticho. Zima sa stávala neznesiteľnou. Schúlil som sa do klbka a snažil sa zohriať, ako sa len dalo. Necítil som si nohy, palce, prsty na rukách, chvel som sa ako osika.
Blížila sa jedenásta hodina v noci. Táborom Kibo zavládol ruch. Všetci vstávali, obliekali sa, chystali výbavu na vrcholový výstup. Ešte chvíľa kriku, búchanie dverí a v celej chate sme ostali len štyria. Naši dvaja českí priatelia a my. Konečne sa mi podarilo zaspať.
Asi po hodine spánku vstávame. Vypili sme niekoľko horúcich dúškov čaju, zjedli pár tabuliek čokolády. Medzitým vyrazili na výstup aj naši českí priatelia. O jednej v noci sa pohýname aj my.
Vonku bolo nádherne. Mesiac tak osvetľoval celú krajinu, že sme vôbec nemuseli použiť čelovky na svietenie. Po strmej stene krátera vedie kľukatý chodník, ktorý sa stáča z jednej strany na druhú. Zvolili sme osvedčené tempo slimáka bez ohľadu na prvotnú ľahkosť terénu. Dôležité bolo pre nás jediné – nezadýchať sa a neodobrať si tak zbytočne síl. Šli sme veľmi pomaly, krok za krokom. Riedky vzduch bol studený ako „psí čumák“. Prešli sme hranicu 5000 metrov. Dýchalo sa čoraz ťažšie. Stretali sme prvých turistov. Niektorí sa vracali s pomocou svojich sprievodcov zdecimovaní po pár stovkách metrov, iní posedávali na zemi, snažili sa vyrovnať silné dýchanie.
– Len sa nezadýchať. Stále rovnaké tempo. Raz, dva, raz, dva... – lietali mi v hlave myšlienky. Počítal som si každý krok, aby som nevyšiel z rytmu. Raz, dva, raz... S Ičom sme si tak zosynchronizovali chôdzu, že sme kráčali ako stroje. Zdolávali sme zákrutu za zákrutou, stúpali stále vyššie. Kamenistý svah postupne prešiel do sypkého sopečného piesku. Nohy sa nám šmýkali, ako na ľade. Míňame veľké skupinky turistov, ktoré bez slova posedávajú na zemi. Oddychujú. Po každom metri sa dýcha ťažšie a každý meter výstupu je zložitejší. Stretáme aj našich českých priateľov, ktorí museli zastať pre silné bolesti hlavy. Chodník je stále strmší, výstup namáhavejší. Tesne pod okrajom krátera sa zmenil na haldy obrovských balvanov, po ktorých sme sa v mesačnom svite škriabali ako pavúky. Posledné metre k okraju krátera. ............