Raj zvierat

Vchádzame do Arushe – moderné, čisté mesto s množstvom reštaurácií, obchodov, bánk, cestovných kancelárií. Cesty brázdia terénne autá všetkých vekových kategórií pripravené splniť turistom ich africké sny – doviezť ich k svetoznámym rezerváciám
a najvyššej hore afrického kontinentu. Dve hlavné ulice, na ktorých sú postavené dôležité úrady, zmenárne, pošta a reštaurácie, tvoria centrum, odkiaľ vychádza niekoľko priľahlých, bočných uličiek. Tie vás odvedú od drahých obchodov priamo k africkej realite. Nízke murované domy s rovnými strechami obopínajú ulice preplnené ľuďmi. Čierni predavači ležia znudene na kusoch kartónov, driemu v tieni stromov. Zelenina, topánky, drogéria, papuče, tričká, vedrá. Len predavači nápojov, cigariet a sušienok neúnavne obiehajú okoloidúcich.
Možnosť spoznať krásne národné parky bola na dosah. Mali sme na výber – buď pôjdeme do vychýreného parku Serengeti, považovaného za najväčšie safari sveta s nespočetnými stádami pakoňov, antilop, zebier, žiráf, slonov, levov, hrochov, krokodílov, alebo k niemenej známemu kráteru Ngoro Ngoro. Všetci návštevníci národných parkov musia platiť nemalé poplatky za každý deň strávený v parku. K tomu treba pripočítať poplatok za auto, za miesto na stanovanie, vstup do parku... Je toho veľa, obchádzala nás hrôza, keď sme to porátali. Dolár, desať, tridsať, sto, dvesto... Naskakovalo to ako jackpot v Las Vegas. 

– Na viacero parkov nemáme peniaze,– konštatovali sme po zrátaní našich financií. Naše rozhodnutie zaraz zjednodušila informácia od turistov, ktorí sa vracali z parku Serengeti:
– Stáda zvierat prešli zo Serengeti za vodou do kenského parku Masai Mara. Nevideli sme dohromady nič...– Bolo rozhodnuté. Ide sa do krátera!
O piatej hodine ráno prichádza do nášho penziónu biele auto:
– Som Ismá´il... – predstavil sa vystupujúci muž so širokým úsmevom. Bol to zavalitý černoch so šedinami na vystrihanej hlave, malými tenkými fúzmi pod rozplešteným nosom. Mal prirodzený, odzbrojujúci úsmev, s ktorým si získal každého. Nebolo pochýb, že je to skvelý človek. Nahádzali sme veci do auta a vyrazili – smer Ngorongoro.
Rozsiahle plantáže kávy, ktoré lemovali pohodlnú asfaltovú cestu, sa za mestom postupne vytrácali. Nahradili ich široké, pusté pláne porastené trávou, hustými kríkmi a nesmrteľnými baobabmi.

Sivá, košatá koruna baobabu pripomína obrovský koreň. V Afrike si ľudia tento strom nesmierne vážia pre jeho jedinečnú schopnosť zhromažďovať a udržiavať vo svojich útrobách najcennejší africký poklad – vodu. Baobab má svoj prapôvod pravdepodobne na Madagaskare, kde rastie jeho šesť druhov. Dosahuje výšku 25 metrov a dožíva sa neuveriteľného veku – až 4000 rokov! Je dokonale prispôsobený africkej klíme. Na povrchu kmeňa má tuhé vlákno, odolné voči teplote, ktoré chráni strom pred stratou vody a častými požiarmi. Božský strom.
Ismá´il neplánovane zastavil. Neďaleko nás sa v savane páslo stádo žiráf. Majestátne, vzpriamene stáli pred košatými korunami stromov a pochutnávali si na ich mladých výhonkoch. Žirafa je úžasný tvor. Stáť neďaleko nej je pre väčšinu ľudí zážitok. Je to obor, ktorý má v sebe ladnosť, pôvab. Žirafa je taká nemá kráska Afriky.
Kvalitná asfaltová cesta sa čoskoro zmenila na prašnú, plnú jám a výmoľov. Okoloidúce autá zanechávali po sebe mračná sivého prachu, ktorý všetko zahalil nepreniknuteľným závojom.
– Do troch-štyroch rokov sa má z Arushe vystavať ku kráteru asfaltová cesta, aby sa ta mohlo pohodlne dopraviť čo najviac turistov, – ukazoval hrdo Ismá´il pripravené kopy štrku vedľa cesty.
– To je to posledné, čo tu chýba, – pomyslel som si ironicky. Vôbec si neuvedomoval, že to bude definitívny koniec unikátneho skanzenu živočíšnej ríše, ktorý už dnes má problém zvládnuť návaly turistov.
Auto sa šplhalo do prudkého svahu, ktorý pokrýval hustý, zelený prales. Objavil sa náhle. Vystriedal suché pláne. Hustá, nepreniknuteľná džungľa, liany, vysoké kry poprepletané jeden cez druhý. Zo všetkých strán k nám doliehal piskot zveri, škrekot vtákov – čarovný, neopakovateľný hlas džungle. Prudko sa ochladilo. Vyštverali sme sa do hustého oparu.