Za volantom sedel stále Justin. Asi po desiatich kilometroch opäť zastavujeme. Čo sa deje? Niečo strašne búchalo v zadnej časti. – Odtrhli sme obidva zadné tlmiče! Will už nenadával, len si niečo nezrozumiteľne dudral popod nos. Ako indiánsky šaman. Divoké oči, navreté žily, strnulá tvár. Len vybuchnúť. Sopka. Zvalil sa s veľkým kľúčom pod zadnú nápravu auta a zničené tlmiče odmontoval. Schytil ich a od zúrivosti hodil do rozpálenej púšte. Mal som pocit, že plače.
– Musíme ísť ďalej, onedlho bude tma... – naštartoval Justin.
V aute už nehrala hudba, nikto nič nehovoril. Panovala depresia, napätie. Predok auta neprestajne poskakoval do strany, pri každom hrbole nás vyhodilo nahor a s tupým tresnutím sme dopadli nadol. Znova a znova.
Vtom sme zazreli v diaľke zelené stromy a niekoľko jagavých plechových striech
V oáze
– Marsabit!!! – zareval Will. Autom sa onedlho rozliehal zborový spev:
– Beautifull dayyyyyy!
Do oázy sme vstúpili ako tank po ťažkých bojoch o Stalingrad – rozbité auto zahaľoval červenohnedý prach, zadná náprava búchala, predné koleso škrípalo, zo strechy trčala zničená pneumatika s dokaličeným diskom.
Keď sme vystúpili, od hlavy po päty pokrytí vrstvou červeného prachu, z ktorého vyčnievali páry bielych očí a svietili rady bielych zubov, ľudia sa zastavovali, nechápavo, bez slova na nás vyvaľovali oči. Pustovníci? Chýr o našom príchode sa rozniesol po celej oáze. Zvedavci prichádzali. Medzi nimi nejaká beloška, pani v rokoch.
– Čo tu tá žena robí? – spýtal som sa v duchu. Bola riadne vysoká, chudá. Šedivé vlasy jej povievali v silnejúcom vetre.
– Dobrý deň, prišli ste s konvojom? – usmiala sa na nás udržiavaným chrupom.
– Sami, – odpovedal Will a popravil si zaprášenú, zježenú šticu. Ukázal na zničené auto.
– Naozaj? – začudovala sa a niečo povedala okolostojacim ľuďom vo swahilčine.
– Potrebujete niečo? – spýtala sa pri pohľade na vrak auta, ktorý stál za nami.
– Ďalej sa už nedostaneme. Je tu niekto, kto by sa nám na to mohol pozrieť? –
– To vám môže opraviť len jeden človek. Ind, žije neďaleko. Poďte za mnou, – mávla rukou.