Medi dal pokyn a mohli sme vyraziť. Sprevádzali nás dvaja ozbrojenci so samopalmi prevesenými cez plece. Toto nevyhnutné opatrenie na ochranu návštevníkov museli v parku zaviesť po tom, čo skupina goríl z neznámeho dôvodu napadla skupinu turistov a všetkých, vrátane sprievodcu pozabíjali. Schádzali sme dolu prudkým svahom, do hlbokého údolia, pomedzi úzke políčka obklopené banánovníkovými plantážami. Úzky chodník klesajúci do údolia sa onedlho stratil. Nasledovali sme Mediho vo vysokej tráve, ktorá nám siahala povyše kolien. Zišli sme na dno údolia. Pred nami sa do prudkého protiľahlého svahu dvíhalo masívne horstvo porastené divokou džungľou.
Horské gorily
– Oúúúúúúúú! Uo-ó-oó-oó! – prales prehovoril. Ozval sa rev a buchot, ktorý sa nedá s ničím iným zameniť:
– Oúúúúúúúú! Uo-ó-oó-oó! – Gorily! Ich mocný hlas sa ozýval po všetkých vrchoch, hrebeňoch hôr, odrážal sa z protiľahlého svahu. Telom prebehla husia koža.
– Vítajú vás, – usmial sa Medi a opierajúc sa o dlhú palicu, vošiel do hustého krovia. Predierali sme sa cez hustú džungľu. Mediho pomocník presekával husté kroviny, ovíjajúce sa liany, kliesnil cestu cez ozrutnú zelenú bariéru vegetácie. Zo všetkých strán sa ozývalo neprehľadné pískanie, škrekot, ujúkanie vtákov, praskanie konárov a množstvo neidentifikovateľných zvukov zvierat. Čím hlbšie sme vchádzali do džungle, tým viac ubúdalo svetla. Nad hlavami sa nám rozkladala strecha zelených konárov obrovských stromov, ktoré ako dáždnik zakrývali celú oblohu. Medi zastavil. Načúval. Ukázal prstom k miestu, odkiaľ prichádzalo šuchotanie listov:
– Sú blízko, – riekol tichým hlasom. Srdce sa mi rozbúchalo. Natŕčal som uši, aby som zachytil každé šuchnutie lístia, prasknutie konára. Hľadel som s napätím okolo seba, či sa nepohne niektorá liana visiaca z korún stromov. Zastali sme. Okolo nás bol hustý prales. Videli sme len na pár krokov. Vetvy praskali tesne vedľa nás v hustom poraste. Krv v žilách sa mi rozprúdila, adrenalín stúpol. Cítil som, že z hĺbky pralesa nás sleduje niekoľko párov očí. Nikoho som nezazrel. Uvedomil som si, že ak sa gorily z nejakého dôvodu rozhodnú nás napadnúť, nemáme najmenšiu šancu. Majú takú obrovskú silu, že aj ten najmenší jedinec človeku bez námahy vytrhne končatinu. Náš ozbrojený sprievod sa niekam vytratil už dávno. Ostali na kraji džungle. Neviem, čo všetko mi vtedy vírilo hlavou, ale dostal som celkom nepríjemný strach. Každú chvíľu sa praskot ozýval z inej strany.
– Oúúúúúúúú! Uo-ó-oó-oó! – Gorily! Ich mocný hlas sa ozýval po všetkých vrchoch, hrebeňoch hôr, odrážal sa z protiľahlého svahu. Telom prebehla husia koža.
– Vítajú vás, – usmial sa Medi a opierajúc sa o dlhú palicu, vošiel do hustého krovia. Predierali sme sa cez hustú džungľu. Mediho pomocník presekával husté kroviny, ovíjajúce sa liany, kliesnil cestu cez ozrutnú zelenú bariéru vegetácie. Zo všetkých strán sa ozývalo neprehľadné pískanie, škrekot, ujúkanie vtákov, praskanie konárov a množstvo neidentifikovateľných zvukov zvierat. Čím hlbšie sme vchádzali do džungle, tým viac ubúdalo svetla. Nad hlavami sa nám rozkladala strecha zelených konárov obrovských stromov, ktoré ako dáždnik zakrývali celú oblohu. Medi zastavil. Načúval. Ukázal prstom k miestu, odkiaľ prichádzalo šuchotanie listov:
– Sú blízko, – riekol tichým hlasom. Srdce sa mi rozbúchalo. Natŕčal som uši, aby som zachytil každé šuchnutie lístia, prasknutie konára. Hľadel som s napätím okolo seba, či sa nepohne niektorá liana visiaca z korún stromov. Zastali sme. Okolo nás bol hustý prales. Videli sme len na pár krokov. Vetvy praskali tesne vedľa nás v hustom poraste. Krv v žilách sa mi rozprúdila, adrenalín stúpol. Cítil som, že z hĺbky pralesa nás sleduje niekoľko párov očí. Nikoho som nezazrel. Uvedomil som si, že ak sa gorily z nejakého dôvodu rozhodnú nás napadnúť, nemáme najmenšiu šancu. Majú takú obrovskú silu, že aj ten najmenší jedinec človeku bez námahy vytrhne končatinu. Náš ozbrojený sprievod sa niekam vytratil už dávno. Ostali na kraji džungle. Neviem, čo všetko mi vtedy vírilo hlavou, ale dostal som celkom nepríjemný strach. Každú chvíľu sa praskot ozýval z inej strany.
Nervózne som sa otáčal. Stále nebolo nikoho vidno. Z húštiny sa vynoril veliteľov pomocník s mačetou a mávol na nás. Vtom som začul tesne vedľa seba mrmlanie. Strach sa premieňal na vzrušenie. Prešli sme hustými tŕňmi, za ktorými sa objavila malá plošinka pod košatými stromami. Na nej stáli na štyroch nohách dve statné gorilie samice. Mohli byť od nás tak zo desať metrov. Nastalo uvoľnenie. Stali sme sa súčasťou pralesa. S úžasom sme hľadeli na tieto nádherné tvory. Jedna samica sa zakrátko ťarbavo vyterigala z plošiny a stratila v hustom pralese. Druhá na nás chvíľu hľadela. Bola pokojná, akiste zvyknutá na návštevy strážcov a turistov. Pokojne si sadla a začala žuvať veľké lesné plody.
Asi po pätnástich minútach sme sa presunuli hlbšie do džungle. Medi tam našiel „silverbacka“, samca. Prekliesnili sme si za ním cestu cez husté konáre. Zem pokrývali povalené, spráchnivené stromy. Nohy sa nám vkliesňovali medzi neviditeľné konáre, ktoré prekrývali husto prerastené zelené listy kríkov a tráv. Zastali sme v bujnom lese. Pod hustými vetvami rozrastených kríkov ležal obrovský samec. Nebolo ho celkom vidieť. Výhľad na jeho masívne telo zakrývalo množstvo drobných konárov. Pomaly sme sa blížili. Zaregistroval nás. Hlasno zamrmlal. Ťarbavo sa zodvihol zo svojho prístelka a za lomozivého zvuku konárov sa postavil na zadné nohy. Stáli sme zoči voči hroznej sile. Nikto ani nedýchal. Vtom, akoby nám chcel ukázať, s kým máme dočinenia, chytil jednou rukou strom, ktorého priemer mal v kmeni asi 10 centimetrov a bez akejkoľvek námahy ho zlomil. Ako detskú hračku. Stáli sme pred ním v ešte väčšom úžase. Lenivo si z vrcholca odtrhol dva zelené listy, zvalil sa na štyri končatiny a ťarbavo odkráčal do tmavého pralesa. Pri chôdzi sa mu prevaľovali veľké chrbtové lopatky zboka nabok. Obrovské ruky kládol na zem pod seba. Ako tank sa vrýval do hustého pralesa. Nebolo sily, ktorá by ho zastavila, vzoprela sa mu. Zaznelo niekoľko mocných zvresknutí. Dominantný samec oznámil presun celej rodiny na zelené pastviny. Malé, niekoľkomesačné mláďa vyskočilo matke na chrbát. Zdvíhali sa aj ostatné samice. Jedna z nich akoby zaváhala. Dominantný samec, ktorý vládol rodine, niečo zaškriekal a obrovskou rukou ju udrel po temene hlavy. Samica bolestne zaujúkala a rýchlym prískokom dohonila celú skupinu.
Asi po pätnástich minútach sme sa presunuli hlbšie do džungle. Medi tam našiel „silverbacka“, samca. Prekliesnili sme si za ním cestu cez husté konáre. Zem pokrývali povalené, spráchnivené stromy. Nohy sa nám vkliesňovali medzi neviditeľné konáre, ktoré prekrývali husto prerastené zelené listy kríkov a tráv. Zastali sme v bujnom lese. Pod hustými vetvami rozrastených kríkov ležal obrovský samec. Nebolo ho celkom vidieť. Výhľad na jeho masívne telo zakrývalo množstvo drobných konárov. Pomaly sme sa blížili. Zaregistroval nás. Hlasno zamrmlal. Ťarbavo sa zodvihol zo svojho prístelka a za lomozivého zvuku konárov sa postavil na zadné nohy. Stáli sme zoči voči hroznej sile. Nikto ani nedýchal. Vtom, akoby nám chcel ukázať, s kým máme dočinenia, chytil jednou rukou strom, ktorého priemer mal v kmeni asi 10 centimetrov a bez akejkoľvek námahy ho zlomil. Ako detskú hračku. Stáli sme pred ním v ešte väčšom úžase. Lenivo si z vrcholca odtrhol dva zelené listy, zvalil sa na štyri končatiny a ťarbavo odkráčal do tmavého pralesa. Pri chôdzi sa mu prevaľovali veľké chrbtové lopatky zboka nabok. Obrovské ruky kládol na zem pod seba. Ako tank sa vrýval do hustého pralesa. Nebolo sily, ktorá by ho zastavila, vzoprela sa mu. Zaznelo niekoľko mocných zvresknutí. Dominantný samec oznámil presun celej rodiny na zelené pastviny. Malé, niekoľkomesačné mláďa vyskočilo matke na chrbát. Zdvíhali sa aj ostatné samice. Jedna z nich akoby zaváhala. Dominantný samec, ktorý vládol rodine, niečo zaškriekal a obrovskou rukou ju udrel po temene hlavy. Samica bolestne zaujúkala a rýchlym prískokom dohonila celú skupinu.