Kde je moje drahé Jambiani...

Nemohli sme si nechať ujsť ten zážitok. Najkrajšie miesta severnej časti ostrova sme prešliapali po horúcom, zlatistom piesku. Vychutnali sme si každý meter dlhých, piesočnatých pláží. Niečo nám však začalo chýbať. Ľudia. Ťahalo ma na juh.
Túžil som po mojich rybároch, člnoch s vahadlami, kamenných domoch, usmiatych detských tvárach, kokosových palmách...
– Tu zastav, – poklepal som po pleci vodiča, keď sme dorazili do Jambiani. Vystúpil som na pieskom zasypanú cestu, ktorá sa kľukatila popod vysoké palmy. Okolo rady kamenných domov so slamenou strechou. Cítil som sa, ako keď sa vojak po rokoch vráti domov. Nie si je istý. Chvíľu tápa. V hlave sa mu vynárajú spomienky, obrazy, tváre. Vedel som presne, kde som, poznal som to tam, len som potreboval čas, aby som sa zorientoval. Moment... Chvíľu som Ľuboša neisto vodil okolo domcov, kým sme našli dom Aliho, kde sme s Ičom pred pár rokmi strávili pár dní.
Vystúpil som po opadanom betónovom schodisku. Aliho dom vyzeral úplne rovnako, ako keď som z neho pred rokmi odchádzal. Nízky rybársky domec, vonku krivé bambusové postele, otvorené okenice, vo vetre ševelil farebný záves. 

– Teraz uvidíš Aliho. Strašne dobrý človek. A tie jeho varené chobotnice, ryby... – s nadšením som vchádzal do domu. Strašne som sa tešil, ako Aliho prekvapím, podáme si ruky, pospomíname. Mal som pre neho darčeky...
– Dobrý deň, – vopchal som hlavu za záves. Spoza dreveného stola na mňa pohŕdavo hľadelo niekoľko párov očí. Nestihol som sa ani nič spýtať.
– Ubytovanie tu už nie je možné, – s plnými ústami precedil počerný muž.
– Je tu Ali? – spýtal som sa.
– Ty poznáš Aliho? – prekvapene prestali jesť veľké placky s kusmi mäsa.
– Prišiel som za ním. Je to môj priateľ. Býval som tu pred pár...
– Ali nám to tu celé prenajal. Na rok. Sme z Izraela. Teraz je na druhej strane ostrova. Pracuje pre nás, – pustila sa do vysvetľovania nízka žena s dlhými čiernymi vlasmi.
– Fajn, – sklamane som sklopil zrak a z dverí vycúval von.
– Čo sa stalo? – nechápavo na mňa pozrel Ľuboš, ktorému sa už zbierali slinky na dobre vychladené pivo s pečenou chobotnicou, ktoré som mu niekoľko týždňov sľuboval.
– Nič, – zahanbene som odvetil a bez slova zišiel z obitých schodov. Ľuboš pochopil. Viac sa nepýtal. Môj sklamaný výzor tváre hovoril za všetko.
– Zmenilo sa to tu... – po chvíli, čo sme kráčali po piesočnatej pláži, som prehovoril.
– Neboli tu tieto hotely. Aj tamtie bungalovy sú nové.– Nápis Coca Cola vyčnieval spoza kamenných budov. – Aj rybárskych člnov je pomenej... – krútil som hlavou nad tým, čo sa tam za pár rokov zmenilo.
Z rybárskej osady sa stávala turistická lokalita, z rybárov prenajímatelia, hotelieri. Stratili sa veľké rybárske siete, ktoré sa každý deň sušili natiahnuté medzi vysokými palmami. Na drevených člnoch sa objavili komerčné nápisy:
– For rent. Magic ship. Tourist boat... –
– Panebože, – kýval som neveriacky hlavou. Trvalo mi pár dní, kým som si to prestal všímať a začal opäť vnímať nádhernú atmosféru Zanzibaru.