Čo robiť? Chceli sme prejsť popri Viktóriinom jazere západnú časť Tanzánie, lačnú po turistoch, a trochu to tam zmapovať. Riskovať ďalšie kilometre a nadarmo? Je tam vôbec hraničný priechod? Na mape bol zakreslený, ale či je hranica otvorená, sme sa nedozvedeli. Do pohraničia sa dostaneme, ale čo cesta do Dar es Salaamu? Existuje nejaké spojenie cez celú túto obrovskú krajinu? Mali sme o čom premýšľať.
– Border? Border? Hranica? – strkali do nás niekoľkí černosi a ťahali nás k svojim autám. Nebolo viac času na premýšľanie – skúsime to.
Autá mali už všeličo za sebou, ale vo vnútri boli stále zachované. Pohodlne sme sa usadili na zadných sedadlách. V duchu nás hriala myšlienka, že konečne budeme v Afrike cestovať normálne... Predčasne. Onedlho sa otvorili dvere a dnu sa vtlačili ďalší dvaja cestujúci. Piati v aute, to je akurát, môžeme vyraziť. Aj sme vyrazili. Nie však nadlho. Už po pár sto metroch auto zastavilo mužovi stojacemu na krajnici. Otvorili sa zadné dvere a k nám trom si prisadol dobre stavaný černoch. Keď po chvíli tlačenia zistil, že sa naozaj k nám nenapasuje, bezstarostne si sadol nášmu kolegovi na kolená. Ten ani nemukol, len si ho na sebe popravil ako malú dcéru a v jazde sme pokračovali. To sme už mali zlé tušenie, že sa môže čosi stať. A stalo sa. Zastavili sme a na predné sedadlo spolujazdca, kde už sedel jeden pasažier, sa rozhodol usadiť ďalší. Pomkli sa a razom sme boli siedmi. Natlačení na prasknutie, nedalo sa dýchať. Obklopovali nás cudzie hnáty, batožina, nedýchateľný, horúci vzduch. Mali sme pred sebou 80 kilometrov cesty. Vodič opäť zastavuje. Načo? Pri ceste stojí muž. Kde ho chce dať? A ešte takú väzbu? Nový pasažier mohol mať vari dva metre a 150 kilogramov. Vzadu je to plné, vpredu tiež, kufor praská vo švíkoch. Šofér si bezstarostne vystúpil a prepustil novému pasažierovi svoje miesto. Kto bude karovať?
– To hádam nie! – Vzápätí sme však pochopili. Otvoril okno na svojich dverách a sadol doň. Vtedy som videl, čo to znamená vykrútený ako paragraf. Nohy zvesil krížom na pedály, pravou rukou sa držal dverí, ľavú natiahol cez kolená väzbiča, zaradil jednotku a auto sa pohlo.. Počet narástol na osem. Onedlho dvaja zozadu vystúpili a my s Ľubošom sme sa cítili ako v prepychovom kočiari anglickej kráľovnej. Po dvoch kilometroch jazdy k nám pristúpil mladomanželský pár so starou babkou a naše kraľovanie sa skončilo. Bolo nás deväť. Vodič sa konečne uspokojil s týmto sadistickým počtom deviatich dospelých osôb cestujúcich v jednom osobnom aute. Viac sme nezastavili.
