Najkrajšie územie Afriky

Z Masindi nás čakala únavná cesta na juh. Pred rozvidnením nasadáme na starý autobus do Kampaly, odtiaľ cez celú Ugandu do Kabaly. Savany vystriedali zelené hory. Strmé sopečné hrebene sa prelínali jeden cez druhý, ako pieskové duny. Pod nimi v hlbokých, zelených údoliach sa rozkladali nespočetné pásy políčok rozdeľujúce zem na malé obdĺžniky porastené kukuricou, ryžou, zemiakmi, banánovníkmi a obilovinami.

Juh Ugandy je najkrajšia časť krajiny, možno aj celej Afriky. Vysoké hory, terasovité políčka driapuce sa k vrcholu, hlboké skalnaté údolia. Malebnosť krajiny dotvárajú slamené obydlia dedinčanov obklopené obrovskými listami banánovníkov. Je to niečo úplne iné ako ostatná Afrika s trávnatými rovinami, rozoklanými kamennými údoliami, rozpálenými púšťami.

V Kabale sa dobrá asfaltová cesta končí. Autobus sa otočil a vracal späť do Kampaly. Bolo to posledné vyspelé mesto, kde sa dalo čokoľvek zohnať, kúpiť, vybaviť. Museli sme pokračovať do hôr.

Prešli sme na stanovište, odkiaľ odchádzali staré dodávky na západ, smerom do Konga. Usadili sme sa na železnú konštrukciu sedadiel, z ktorej už dávno zmizol mäkký molitan. Pristupovali ďalší cestujúci. Keď naše sedadlá pre tri osoby zaplnilo už šesť ľudí, pokračoval stisk aj v ostatných radoch sedadiel. Dodávka sa naplnila obdivuhodným počtom ľudí. Černosi sú v tomto frajeri a nik na svete sa im nevyrovná. Je jedno, či sa dusíte, plačete, stonáte. Chcete sa viezť? Vydržte! Dedinčania niesli z mesta obrovské balíky, kufre, krabice, vrecia. Priväzovali ich na strechu, nárazníky, boky hrdzavej dodávky.

Po prašnej ceste sme prudko stúpali na strmé vrchy, prechádzali hrebeňmi, zdolávali nádherné horské sedlá, hlboké údolia. Po šestnástich hodinách cesty sme konečne za tmy dorazili do Kisora. V úzkych oblokoch hlinených domcov popri ceste plápolali sviečky.

Kisoro miestni darmo považujú za mesto. Je to iba malá dedina s niekoľkými radmi domov, jednou bankou, kde vám nevymenia peniaze skôr ako za hodinu a reštauráciou, kde nemajú okrem indických čapat a teplého piva nič iné. V obchodoch kúpite podprsenku spolu s petlicou na dvere, zapáchajúcim cesnakom a bábikou na hranie.

Naším domovom sa na niekoľko dní stali dve staré, drevené postele zastreté deravými moskytiérami. Zem, steny a strop pokrývala háveď od výmyslu sveta – jašterice, ploštice, veľké pavúky, množstvo chrobače, ktorej som nevedel prísť ani na meno. Veľké, malé, čierne, biele, tučné, s obrovskými tykadlami. Cítil som sa ako v botanickom múzeu. Každý večer sme vyzabíjali najväčšie a najodpornejšie, ktoré nám cez deň naliezli do postelí, vecí

a batožiny. Bol to boj s veternými mlynmi. Už ráno sme mali späť ich príbuzných. Dostali sa všade. No a predstavte si, ako by to bolo bez moskytov...

Do Kisora sme dorazili s jediným cieľom – uvidieť na vlastné oči horské gorily. Do odchodu k týmto nádherným tvorom nám ostávali ešte dva dni. Kisoro sme zakrátko prebehli a začali rozmýšľať, čo s časom. Ani neviem ako, odrazu zaznela otázka: