Prešiel som ich niekoľko, ale pod 50 (!) dolárov som izbu nezohnal. Zdalo sa mi to priveľa. Bežne som platil za ubytovanie tri až sedem dolárov. Tak som sa pobral dolu kopcom do štvrte čiernych, na druhú stranu. Bola to štvrť chudobných, kde mzungo ani len nezablúdi. Necítil som sa tam sprvoti najlepšie.
Uvidíme, utešoval som sa a ďalej kráčal po úzkych zaprášených uličkách plných drobných obchodíkov, pri ktorých sa na zemi povaľovali skupinky černochov. Keď som prichádzal, stíchli. Len čo som zašiel ďalej, neodpustili si pokriky. Na konci štvrte som narazil na niečo, čomu miestni hovorili hotel.
Izby ako v opustenej zrúcanine – plesnivá, opadaná omietka, nevšedný smrad potuchliny. Čo ma prehovorilo, bola malá sprcha a čistá bielizeň. Hodil som na zem upotený ruksak a pustil sa do vypisovania tlačiva na ubytovanie.
– Pane, dobre si to prečítajte, kým podpíšete, – pristúpil k polorozpadnutému recepčnému stolu správca. Starý šedivý černoch mal veľmi milú tvár, čudesný úsmev malého chlapca. Taký jednoduchý dobráčisko. Spozornel som a vypočul jeho radu. V prvej kolónke nebolo meno a priezvisko, ako býva zvykom, ale dlhý text na konci s piatimi výkričníkmi:
– Vážení hostia. V prípade, že si dovediete do izby slečnu z ulice, prosím, uschovajte si všetky cennosti, šatstvo a obuv v našom trezore. Je to zdarma. Na izbe nič nenechávajte, všetko vám ukradnú! V tom prípade za nič neručíme. Vzhľadom na uvedené vás zároveň prosíme, aby ste uhradili všetky nocľahy vopred!!!!! – Rozosmial som sa. Recepčný stál s vážnou tvárou. Ani brvou nepohol. Asi som zle pochopil anglický text, preletelo mi hlavou. Nestačil som reagovať, keď recepčný povolil svoje starecké, zvraštené čelo a riekol:
– Toto je ubytovanie pre ľahké dievčatá a pre miestnych. V Zambii je bežné, že každý hosť prichádza večer s nejakým dievčaťom, alebo dievča s chlapcom... – odmlčal sa.
– Takže som v bordeli? – spýtal som sa zaskočený.
– Áno... – zdĺhavo dostával zo seba priznanie starý pán a zahanbene, akoby to bol môj otec, sklopil unavený zrak.
– Tak história sa opakuje, – šepol som len tak pre seba a spomenul si na podobnú situáciu spred pár rokov, keď som s Ičom Wiedermannom cestoval po Guatemale. Celá Antigua, mesto turistov, bola zaplnená. Už sme pomýšľali nad stanom, keď sme v malej, tesnej uličke našli nápis „ubytovanie“. Základné vybavenie, zápach, potuchlina, ale boli sme radi, že nemusíme spať „pod širákom“. Neváhali sme a izbu zobrali. Až okolo polnoci sme zistili, prečo tam nikto nebol ubytovaný. Prebudilo nás kvílenie, vzdychy, vzrušené stony – spali sme v bordeli! Zlá noc to bola, poviem vám. Indiáni v susedných spálňach nás trápili vzrušenými scénami po celú noc, až do svitania.
