Za plotom sme uzreli oválne priestranstvo. V jeho strede stálo na drevných koloch nad zemou niekoľko príbytkov zo slamy. Každý mal priemer asi dva metre, kužeľovitý tvar. Stál asi meter nad zemou. Z vnútra boli obydlia dohladka vytreté kravským trusom rozrobeným s vodou. Zapáchajúca malta, ktorú ženy rozotierali rukami medzi slamené steblá, až sa vytvorila tvrdá omietka, akoby bola z cementu a nie z lajna.
Vo svete prostoty
Pomaly, s rešpektom sme vstupovali malým otvorom v plote do dvora. Samuela sme obetovali – napredoval. Bolo veľké sucho už niekoľko týždňov. Veľa mužov odišlo s dobytkom za vodou veľmi ďaleko. V obydliach prebývali ženy, deti, hŕstka mužov. Ostali sme stáť za tŕnistou ohradou a Samuel odkráčal zistiť k jednému obydliu, či smieme vstúpiť – slušnosť sa má zachovávať aj v divočine. Prikývol a s napätím sme prichádzali k slameným domcom na koloch. Na zemi sedela žena s niekoľkými malými deťmi. Nakrátko ostrihané vlasy, v ušiach farebné ozdoby, na krku niekoľko radov pestrých korálov. V očiach mala nádherný, čistý pohľad. Mohla mať zo tridsať rokov, ale vyzerala oveľa staršie. Okolo nej posedávalo jej päť deťúreniec. Bez slova čistili obilie na veľkej kravskej koži. Žena sa usmiala, deti na nás vygúľali okáne. Z ďalšieho obydlia k nám zo zvedavosti pristúpila polonahá dievčina s dlhými ovisnutými prsiami, pod ktorými sa na bruchu vynímali vypálené jazvy. Okolo pása mala previazanú jednoduchú suknicu. Uši a krk jej zdobili pestré korále. Vlasy mala ostrihané nakrátko ako chlapčisko. Drobné brčky, ktoré by nikto neporátal. V rukách držala kravský trus rozrobený na kašu. Rozotierala ho po podlahe nového obydlia. Premeriavala si nás, akoby nechápala, čo sme zač.
Karamadžongovia boli pokojní. Priateľsky nám podali ruky. Na znak priateľstva sme ich obdarovali drobnosťou, ktorá nám otvárala dvere do každej osady. Neboli to peniaze, ani suveníry. Sladkosti. Obyčajný cukrík v ich ústach znamenal prelom bariéry medzi dvoma svetmi. Prvý si vždy vložili do úst s neistotou. Začali cmúľať. Na ich tvári sa po chvíli objavil široký úsmev. Dopraskané dlane sa otvárali a naše sladkosti sa pomaly, ale isto presúvali k novým majiteľom. Panovala tam nádherná atmosféra, ktorú som dovtedy nezažil v žiadnom africkom kmeni – pohoda. Ľudia pôsobili vyrovnane, neboli agresívni a čo som ocenil najviac, bol ich zhovievavý prístup k fotoaparátom. Nikdy nič podobné nevideli. Smiali sa na nás, prečo sa ukrývame za tú smiešnu kocku a stláčame ju. Bolo im to jedno. Nevedeli, čo robíme, lebo fotoaparát dovtedy nikdy nevideli:
– Nestretli sa v osade ešte s bielymi ľuďmi. Videli ich na trhu, ale tu pravdepodobne okrem vás ešte nik nebol, – vysvetľoval Samuel. Bol to nádherný pocit slobody pri fotografovaní. Nikto nechcel od nás peniaze, mohli sme fotografovať čokoľvek.
Viem, že za pár rokov to tak nebude. Naučia sa za svoju krásu a nedotknutosť kmeňa inkasovať peniaze. Stane sa to rýchlejšie, než by ktokoľvek predpokladal. Možno sa to stane ešte skôr, ako budete čítať tieto riadky. Stačí, keď Samuel zavedie do hôr nejakých turistov z cestovnej kancelárie a tí si to dajú obratom na svoju internetovú stránku ako unikátny výlet s titulkom:
– Dobrodružná cesta k stratenému kmeňu...