Do sveta mŕtvych

Západný breh Nílu a všetky jeho archeologické skvosty si treba poriadne užiť. Niet nadto prejsť všetko po svojich. Skoro ráno sme došli k Nílu. Okamžite sa na nás vyrojili desiatky mužov všetkých profesií: – Feluka mistr? Boat! Boat! Only ten. Taxi? Horse... – Otravní, hrozne otravní... Nedalo sa ich striasť. Agresívne dobiedzali, drzo, bez zábran. Prenasledovali nás na každom kroku, stále opakovali to isté, falošne sa usmievali. Dvadsať egyptských libier, ktoré pýtali za prevoz na druhú stranu rieky, ostalo ich zbožným želaním a my sme sa previezli veľkou kompou z toho istého miesta za pol libry.

Západný breh je vystavaný z množstva jednoduchých roľníckych domov obkolesených zelenými políčkami kukurice, zeleniny, obilia, banánovníkov. Hotelov je tam pomenej. Sú jednoduchšie a ani zďaleka sa nedajú porovnať s noblesou hotelov protiľahlého brehu. Akoby to bol celkom iný kraj – tichší, zatvrdnutejší, zaostalejší.

Kamenným, strmým úbočím, ktoré obopína chrám, sa štverá niekoľko úzkych, vyšliapaných chodníkov. Stúpajú prudko na vrchol, pomedzi rozoklané skaliská nad chrámom. Nohy sa zabárajú do zosúvajúceho sa kamenia. Pod nami leží v skalnej hĺbke celý chrám. Máme ho ako na dani. V diaľke sa rozkladá Nílske údolie s políčkami zaplavenými vodou, porastenými kukuricou, cukrovou trstinou. Zopár záberov a musíme pokračovať. Slnko prudko stúpa, začína byť neznesiteľné. Kamene okolo nás rozpaľuje ako pahrebu, teplo sála zo všetkých strán.
V ceste sme pokračovali po hrebeni do Údolia kráľov, ktoré leží medzi nedozernými kamennými horami, prelievajúcimi sa jedno cez druhé ako morské vlny. Tam, medzi skalnými chrbtami, sa po tisícročia ukrýva jedno z najbájnejších údolí sveta – Biban el-Muluk – Údolie kráľov. Kráčali sme hrebeňom ako kedysi robotníci, ktorí kopali hrobky, z neďalekej dediny Dér el-Medína. Oproti nám sa vynímala posvätná hora El-Kurna, Tébsky štít. Onedlho sme na mieste. Vyšliapaný chodník po čase začal klesať štrkovým zrázom nadol.
Bolo poludnie. Slnko sa dostávalo do najsilnejšej fázy. Hrozný úmor. V mestách a dedinách v tom čase zavládlo ticho. Ľudia sa vytratili do tieňov domov a terás. Bez slova si hoveli, driemali, očakávajúc príchod popoludnia. Len turisti, uštvaní časom a sprievodcami, sa vliekli z posledných síl pamiatkami. Od zničujúceho tepla prestávali vnímať pradávnu krásu. Zaujímalo ich už len jediné – napiť sa a pohodlne usadiť v klimatizovanom autobuse.