Zohnať v Asuáne za pár „babiek“ feluku, ktorá mala namierené do Luxoru, nebol problém. Nahádzali sme si pod palubu batohy a uvelebili sa pod plátenú strechu. Posádku tvoril kapitán Ajob pri kormidle a jeho pomocník, staručký Ahmed, obsluhujúci plachtu. Kapitán Ajob bol na prvý pohľad arabský lišiak, ktorý vás ošmekne pri každej možnej príležitosti. Arabi si v Egypte rýchlo zvykli na to, že turistom sa dá všetko predať. Zašli až tak ďaleko, že si od vás pýtajú peniaze aj za to, čo vôbec nevybavili, s čím nemajú nič spoločné. Ich drzosť prekonáva všetky hranice. Nemajú problém od vás vydierať peniaze, žobrať, plakať, kričať, klamať, hystericky sa hodiť na zem. Hocičo. Majú pocit, že vy ste ten najsprostejší človek, ktorý sedí na peniazoch a on ich svojou šikovnosťou spod vášho zadku vytiahne. Ajobovi sme hneď pri prvom stretnutí dali jasne najavo, nech na nás niečo podobné neskúša. Viac peňazí, ako sme si dojednali, nedostane. Čo by ste povedali, že sa dialo pred koncom plavby? Samozrejme, začal skúšať... Trvalo mu to asi dva dni, kým zlomený pochopil, že nie sme takí „tukani“, za akých nás považoval. Najskôr hral nazúreného, neskôr urazeného a potom zaujal pózu rozhnevanej manželky. Keď videl, že nám je to úplne jedno a so svojím pomocníkom, ktorý za deň povedal tri vety, to už ďalej nevydrží, rezignoval. V jedno ráno sme sa zobudili a čakal nás nový človek
..........................................................................
Zaprášení od hlavy po päty sa dostávame na ťaví trh v Darave. Pokladá sa za jeden z najväčších ťavích trhov. Je na 40-dňovej ceste karaván zo sudánskeho Abri až na sever Egypta. Karavána má okolo tisícky tiav, ktoré sú rozdelené do troch až štyroch skupín. Každú skupinu ovláda zhruba šesť mužov. Traja sa vezú na ťavách, ďalší traja kráčajú pešo a udržiavajú stádo pohromade. Oddychujú len na obed, keď im zničujúce slnko uberá priveľa síl. Karavána zastaví až pred zotmením. Je čas rozložiť jednoduché stany, uvariť čaj a po dlhom dni, keď karavána prešla tridsať kilometrov v hlbokom piesku, zapáliť si tuhý tabak.
Trh je plný Sudáncov. Zhodou okolností máme na sebe tričká, o ktoré sa postaral Ľuboš ešte na Slovensku. Niekde zohnal a dal na ne natlačiť v núbijčine nápis „Núbia“. Mal nám v Sudáne pomôcť pri komunikácii, presvedčiť Sudáncov o našich priateľských úmysloch. – Núbe! Núbe! – ukazujú muži na tričká, potľapkávajú nás po ramenách. Netrvá dlho a sedíme na zemi s vodcami karaván, sudánskymi obchodníkmi. Okolo nás si posadali desiatky zvedavcov. Rozprávame o našej ceste cez Sudán, kreslíme do piesku mapu, miesta v Sudáne, ktoré sme navštívili. Muži sa hlasno smejú, ukazujú na seba, kde kto z nich býva. Majú z toho nesmiernu radosť. Po dúškoch silného horúceho čaju nás prevádzajú trhom, zoznamujú s ostatnými. – Táto malá ťava je silná, – ukazuje muž s bielym turbanom na hlave, odetý v dlhej čiernej galabiji, na mláďa priviazané o drevený kôl. Prehrabne sa prstami v šedivej brade. – Dostaneme za ňu 2000 libier. Veľké sa predávajú okolo 3500 libier a tie najlepšie kusy... aj za 5000! – pokýva dôležito hlavou a zahľadí sa nám do očí, akoby čakal, či o niektorú – neprejavíme záujem.
Stovky tiav ležia nehybne v piesku, iné postávajú opodiaľ s jednou nohou zviazanou v kolene. Ťažko je ťave na troch nohách. Vyzerá ako príšera zo Spielbergovho filmu Jurský park. Prichádzame k malým hlúčikom obchodníkov. Živelne, mocnými hlasmi sa handrkujú o cene. Sú to veľkí herci. Iní obchodníci vedľa predvádzajú svoje ťavy – ako modelky na móle. Krúžia s nimi, točia, ukláňajú sa. Kupci obdivne pozerajú na ich nohy, stavbu tela, chrup, chôdzu.
