Síva. Tisíce vysokých zelených paliem obklopujú oázu, oddeľujú ju od mŕtvej púšte. Je malebná, akoby sa v nej zastavil čas. V samom srdci oázy sa nachádza najstaršia časť, zvaná Šali, ktorá turistov priťahuje najviac. Hlinené domy, ruiny stavieb sa driapu do kopca nad mestom, natisnuté jeden na druhom. Boli postavené z tehál zo soli a omietnuté hlinou. Stavby vyzerajú presne tak, ako keď si deti postavia v pieskovisku hrad. Krivé, malé, namiesto okien nepravidelné diery v stenách. Obrovské pieskovisko! Jeden vyšší, druhý menší, užší, niektoré majú povalené časti múrov. Vinníkom rozpadajúceho sa mesta je nečakaný dážď v roku 1926, ktorý tri dni zalieval tieto pevné, ale pred vodou bezbranné stavby. Pohľad na túto starú, opustenú časť mesta je úchvatný.
Slnko ešte nezapadlo!
Dnešné centrum je pár krokov od Šali. Malé námestie, okolo ktorého sa rozkladá pár drobných obchodíkov, reštaurácií, nechýba mešita. Prejdete ho asi za päť minút. Ulicami klopkajú kopytá somárov ťahajúcich vozy naložené trávou, palmovými listami, alebo zeleninou. Sem-tam sa cestou preženie dodávka, za ktorou na prašnej ceste hodnú chvíľu zotrvá kúdol nedýchateľného prachu. Od stredu mesta sa rozrastajú obytné štvrte.
Čakal som na západ slnka. Nie pre krásne panorámy Sívy, ako by sa dalo čakať. Nad všetkým zvíťazil hlad! Jedlo! Bolo to jediné, po čom som túžil. Na rohu námestia začal jeden mladík v starom, zvlnenom, plechovom sude opekať kurence. Vôňa ma zlákala. Žeravé uhlíky rozpálené do oranžova. Pripekali kožu kurčiat nastrčených na dlhom ražni. Koža praskala, masť stekala do suda. Bez slova som sedel, hľadel na farbiace sa mäso. Tá nepredstaviteľná vôňa! Hlad! V bruchu mi škŕkal cigánsky valčík. Zjedol by som aj klince. – Mne to stačí, jedno mi daj, – ukázal som netrpezlivo na nedopečeného operenca. Už som si predstavoval, ako trhám kusy horúceho, voňavého mäsa. – Slnko ešte nezapadlo, – ukázal na oblohu, sklopil zrak a točil pomaly ražňom ďalej. – Ja nie som moslim,– odpovedal som výhovorkou s hladovým hlasom plným túžby po jedle.
– Slnko ešte nezapadlo, – točil ďalej. – Ja nie som moslim, ja môžem jesť... – presviedčal som ho pomalou arabčinou s prízvukom rozzúreného vodcu karavány. – Slnko ešte nezapadlo, – pokojne, vyrovnane opakoval svoje. – Mňa sa ramadán netýka. Som ako tehotná žena, chorý starec... Pozri sa na mňa, nie som Arab. Môžem jesť, chápeš? – zúril som. – Nemôžeš. Slnko ešte nezapadlo, – pokrčil plecami a zahľadel sa do pahreby.
Všetko sa raz skončí. Aj moje čakanie. Sedeli sme v piesku oproti sebe a cez točiace sa mäso hľadeli na seba. Posledné lúče slnka som odpočítaval ako príchod nového roku. Nemalo to konca. Už len kúsok a je dole... Zapadlo! Moje ruky sa pažravo zmocnili jedného z chudorľavých okrídlencov. Mäsa bolo pomenej, kosti pod zubami praskali. Mladík sedel oproti mne v piesku a rovnako pažravo zdolával svoje kura. Kulisu pouličnej večere vo svetle žeravej pahreby sprevádzali modlitby, ktoré z reproduktorov nad mešitami doliehali do každého kúta oázy.
Čakal som na západ slnka. Nie pre krásne panorámy Sívy, ako by sa dalo čakať. Nad všetkým zvíťazil hlad! Jedlo! Bolo to jediné, po čom som túžil. Na rohu námestia začal jeden mladík v starom, zvlnenom, plechovom sude opekať kurence. Vôňa ma zlákala. Žeravé uhlíky rozpálené do oranžova. Pripekali kožu kurčiat nastrčených na dlhom ražni. Koža praskala, masť stekala do suda. Bez slova som sedel, hľadel na farbiace sa mäso. Tá nepredstaviteľná vôňa! Hlad! V bruchu mi škŕkal cigánsky valčík. Zjedol by som aj klince. – Mne to stačí, jedno mi daj, – ukázal som netrpezlivo na nedopečeného operenca. Už som si predstavoval, ako trhám kusy horúceho, voňavého mäsa. – Slnko ešte nezapadlo, – ukázal na oblohu, sklopil zrak a točil pomaly ražňom ďalej. – Ja nie som moslim,– odpovedal som výhovorkou s hladovým hlasom plným túžby po jedle.
– Slnko ešte nezapadlo, – točil ďalej. – Ja nie som moslim, ja môžem jesť... – presviedčal som ho pomalou arabčinou s prízvukom rozzúreného vodcu karavány. – Slnko ešte nezapadlo, – pokojne, vyrovnane opakoval svoje. – Mňa sa ramadán netýka. Som ako tehotná žena, chorý starec... Pozri sa na mňa, nie som Arab. Môžem jesť, chápeš? – zúril som. – Nemôžeš. Slnko ešte nezapadlo, – pokrčil plecami a zahľadel sa do pahreby.
Všetko sa raz skončí. Aj moje čakanie. Sedeli sme v piesku oproti sebe a cez točiace sa mäso hľadeli na seba. Posledné lúče slnka som odpočítaval ako príchod nového roku. Nemalo to konca. Už len kúsok a je dole... Zapadlo! Moje ruky sa pažravo zmocnili jedného z chudorľavých okrídlencov. Mäsa bolo pomenej, kosti pod zubami praskali. Mladík sedel oproti mne v piesku a rovnako pažravo zdolával svoje kura. Kulisu pouličnej večere vo svetle žeravej pahreby sprevádzali modlitby, ktoré z reproduktorov nad mešitami doliehali do každého kúta oázy.