Ach, tie zvery!

Rieka vstupuje do krajiny stolových hôr. Zo zeme vyrastajú ohromné skalné masívy, ktorých vrcholce sú úplne rovné. Akoby ich niekto odrezal obrovským nožom. Steny hôr sú tehlovočervenej farby, plochý vrchol pokrýva bujná vegetácia. Plavíme sa v kulise prahistorickej krajiny. Rozprávka. Chýbajú len brontosaury. Po každej zákrute, keď sa rieka zatočí za nový horský chrbát, vynárajú sa pred nami nové obzory týchto fascinujúcich hôr. Je to neskutočné...
Zvierat na prvý pohľad ubudlo. Len sem-tam za zátokou zafŕka hroch alebo z brehu čľupne do rieky krokodíl.
– Voda naľavo! – zareval do ticha Becko. Všetci sa obraciame k brehu, z ktorého vyteká do kalnej rieky čistý prítok. Pádla okamžite zabárame pod hladinu, otáčame čln a z celej sily pádlujeme k brehu.

Beriem bandasky a so Fševedom vystupujeme na breh. Idem napred po piesočnatej pláži. Prejdem vari päťdesiat metrov, keď v lese, pár krokov odo mňa niečo silno zapraská. Zastavujem. Je to, akoby sa lámali mohutné konáre pod kolesami nákladiaka. Tuším najhoršie. Hroch! Hľadím mu do očí. Stojí priamo predo mnou, vari tri metre. Nedýcham. Bojím sa. Srdce mi búši od vzrušenia, nohy sa trasú strachom. Obrovské telo mi pripadá ako železničný vagón. Hroch sa otáča, dupe, vyplašene hľadá únikovú cestu.
– Ivan! Pozor! Hroch! Uteč! – revú chalani vzrušene od člna. Snažia sa ho odplašiť. Pískajú, búchajú pádlami, kričia. Zároveň odtláčajú čln od brehu, aby stihli zareagovať, keby na nich hroch zaútočil z brehu. Všetci vedia, že by mali malú šancu. Hroch je dosť rýchly...
Čas sa zastavil. Nesmiem spanikáriť. Uvedomujem si, že hroch je v rovnakom šoku ako ja, len má asi o dve tony navyše. Stojím za veľkým stromom a hľadím na tú horu mäsa. Nehýbe sa.
– Ivan, pokoj, – hovorím si v duchu a snažím sa v pár sekundách analyzovať situáciu. Mám chladnú hlavu. Je mi jasné, že hroch hľadá únikovú cestu vždy vo vode. Tú sme mu odrezali naším člnom. Obzerám sa po pobreží a hľadám inú možnosť, kde by mohol uniknúť. Do lesa nepôjde, bránia mu v tom veľké balvany. Je v pasci! Nemám na výber. Musím sa odhodlať a ujsť ja. Za stromom sa cítim ako-tak bezpečne, ale keď vidím holú pláž, po ktorej musím prebehnúť až do člna, nie je mi všetko jedno...
– Tak dobre. Poďme na to... – zhlboka sa naposledy nadýchnem, – teraz! – vybehol som z lesa ako strela. Bežím o život. Bosé nohy sa zabárajú do horúceho piesku, v ušiach počujem lámanie konárov, ktoré ma ešte viac ženie vpred. Za chrbtom cítim fučanie tanku, ktorému hovoríme hroch.
– Rýchlo! Skoč! Skoč! – povzbudzujú ma chalani a začínajú pádlovať. Skáčem dnu ako trojskokan. Ani neviem ako, chytám pádlo a zaberám s nimi. Konečne sme v silnom prúde, v bezpečí. Prestávam pádlovať, zhlboka vydychujem vzduch z ubehaných pľúc, krútim hlavou nad tým všetkým, čo sa zomlelo v niekoľkých minútach.
– To len ja musím mať vždy také šťastie, že sa stretnem s nejakým zverom. Chlapci, mali ste ho vidieť...

Už ani neviem, aký je deň. Či utorok, piatok alebo nedeľa. Je len deň a noc. Tie isté šaty, šiltovka, sandále, to isté jedlo...
Tábor rozkladáme na veľkých hroších pastvinách, veď inak nie je kde. Všetko dodupané, piesok postúpaný, do buša vedie množstvo vyšliapaných chodníkov. Niekoľko dní sa nám nedarí chytiť žiadnu rybu. Vôbec neberú. Nezožrali už ani návnadu.
– Poďme to skúsiť nahodiť ta, do tej zátoky, – ukazujem Mirovi, s ktorým sme dovtedy nahadzovali návnady do prúdu. Šiel som prvý, rukami odhŕňal tŕnisté vetvy hustých konárov, keď vtom vystrašene zakričí Miro:
– Stoj! Ivan! Had! –
Zalial ma studený pot. Zamrzol som. Po konári, ktorý som odhŕňal, sa plazí had. Ovíja sa okolo konárov, prepletá lístím spod mojich rúk.
– Vyzerá ako užovka, chytím ho, – rozhodol sa zrazu Miro skonfrontovať svoje skúsenosti s plazmi. Ako sme sa k nášmu nevinne vyzerajúcemu hadovi priblížili, ustrnul a vztýčil hlavu. Z mierumilovnej užovky sa zrazu vykľula smrtiaca kobra! Hlava roztiahnutá, tvár nehybná, pripravená zaútočiť. Zabijak, ktorý nedá súperovi šancu. Stačí malá dávka jedu a po pár minútach telo v silných kŕčoch znehybnie. Ako málo stačilo... V tej pustatine by sme nemali ani najmenšiu šancu prežiť. Jediná možnosť, ktorá v takýchto situáciách prichádzala do úvahy, je okamžite mačetou odseknúť postihnutému uhryznutú končatinu...