Expedícia Omo - návrat do praveku

Dostávame sa na „územie hrochov“. Už to nie sú len zradné pereje, ale aj veľké množstvá krokodílov a hrochov, na ktoré si musíme neprestajne dávať pozor. Plaché krokodíly sú pre nás relatívne menej nebezpečné. Pred veľkým raftom zväčša ujdú a zmiznú v kalnej vode, kde nevidíte ani na centimeter. Horšie je to s hrochmi. Číhajú v každej zátoke, za veľkými balvanmi, vyvaľujú sa na pieskových brehoch. Vo vode ich človek ťažko zbadá.

– Ideme, – zrevali sme a opreli sa napnutými svalmi do pádiel. Od pereje nás delí vari päťsto metrov. Vzdialenosť sa skracuje. Rozbehli sme sa ako statný rušeň. Za neprestajného pádlovania letíme priamo do perejí.

Obrovské vlny nás hádžu medzi skalami zboka nabok. Do prvého úseku pereje sme vbehli perfektne a onedlho je bez väčších problémov za nami. Očakávam, že zastavíme, ako sme si to naplánovali. Voda pod nami reve, letíme na jej hrebeňoch. Zastaviť už nie je kde. Pred nami sa objavuje to, čo bolo pred našimi zrakmi dobre ukryté – hrozné pereje – peklo na zemi. Obrovské, spenené vlny, riava, hukot. Akoby ste otvorili vráta veľkej priehrady. Hrôza.

Ráno som sa zobudil so zdravotnými problémami aj ja. Som malátny, slabý, nechce sa mi nič, len ležať. Musím sa prekonať a fungovať ako každý iný. Nevládzem, premáham sa. Chalani až pri nosení batožiny vypozorujú, že večný optimista Ivan sa v to ráno neusmieva, nebehá, nevtipkuje. Pomáhajú mi do člna.

S kmeňom Bumeov sme sa zbližovali krok po kroku. Pomaly, ako keď sa chcete priblížiť k orlovi sediacemu na konári a bojíte sa, aby ste ho neodplašili. Ponúkli sme im naše jedlo, darovali kocky mydla, zopár žiletiek, ukázali fotografie ľudí, nakoniec s gitarou zaspievali niekoľko slovenských pesničiek. Kontakt pomocou gitary, bong a fotografií mal v kmeňoch úplne iný efekt, ako keby sme ta prišli len s darčekmi. Rozjasnili sa im tváre, objavili úsmevy a z obávaných bojovníkov sa stávali priatelia.

Lukéno a Kotoľ nás sprevádzali na každom kroku, pomáhali, ako sa len dalo. Jedli sme spolu, trávili voľný čas, kúpali sa, robili prieskum po okolí. Lukéno sa stal dokonca hlavným Štefanovým pomocníkom pri oprave motorového padáka. Videl po prvýkrát v živote zložitý motor, skrutkovač, kľúče.

Ľudí kmeňa Kwega z času na čas stretáme na rieke. Plavia sa na úzkych, krivých kanoe, ktoré vydlabali z jedného kusa kmeňa stromu. Miesto pádla obratne zapichávajú pod hladinu dlhé bidlo. Vedia s ním prekrižovať rieku, akoby narábali s najlepšími pádlami. Ľavý breh ešte stále obývajú Mursiovia, pravý na čas patrí Kwegom.