Salám! Salám! – začujeme hlas z rákosia vzdialeného brehu. Po chvíli namáhavého pádlovania sa dostávame na druhú stranu.
Osada Batov. Niekoľko slamených domčekov, spoločná kuchyňa s hlinenými hrncami, postavenými na miernom ohni, na zemi rozložené veľké kravské kože. Jedna žena kľačí na zemi v predklone. Dvoma rukami zviera oválny kameň a šúcha ho po veľkom, hladkom, kameni. Medzi kamene prihadzuje tvrdé bobule ciroku, ktoré sa takýmto spôsobom melú na tú najjemnejšiu múku. Z cirokovej múky si dennodenne pripravujú potravu všetky kmene v údolí Oma. Recept je jednoduchý. Múku namelú a zmiešajú s trochou horúcej vody. Nepravidelné hrčky, ktoré sa vytvoria, nahádžu do vriacej vody so zelenými lístkami pripomínajúcimi špenát. Jedlo sa varí ďalších desať minút. Podáva sa do misky z odseknutej tekvice a je sa, samozrejme, rukami. Má zvláštnu chuť, ako keby ste si do ovsenej kaše pridali bazalku.
Ľudia boli sprvoti zarazení. Mĺkvo, zádumčivo na nás hľadeli svojimi nevyspytateľnými očami. Tvár mali zamračenú ako obloha pred monzúnovými dažďami. Rozhodli sme sa, že sa rozídeme po osade, aby sme rozptýlili zvedavcov, ktorí nás prenasledovali. Onedlho si na nás ľudia celkom navykli a začali sa usmievať. Z nemých tvárí sa stávali nádherné bytosti.
Ženy boli do pol pása nahé. Brucho, cez ktoré prevísali vyťahané prsia, zdobili rady zjazvení. Cez pás mali previazanú koženú suknicu, chrániacu intímne časti tela. Zápästia oboch rúk a členky nôh zdobili mosadzné a železné obruče, rady tenkých náramkov. Vlasy mali zväčša úplne vyholené alebo nakrátko vystrihané do zložitých ornamentov, krk zdobili drobučké korále.
Muži si veľa starostí s ošatením nerobili – chodili nahí. Len keď prišli cudzí ľudia, prehodili si cez plecia dlhú, károvanú deku, ktorá im siahala po kolená. Akoby chceli dať nášmu stretnutiu vážnosť. Starší mali hlavu vyholenú ako koleno, mladší nosili rôzne účesy, zviazané do vrkoča.
Do týchto končín z času na čas zavítajú turisti. Prichádzajú už desať rokov po rieke z Kene alebo na motorových raftoch zo severu tak ako my, len s jedným veľkým rozdielom – v ťažkých úsekoch člny prenášajú a namiesto pádiel používajú motory. Letia na rýchlych člnoch, zastavujú vo veľkých osadách. Naposledy na Ome videli bielych ľudí osem mesiacov pred našim príchodom. Návštevy sú sporadické, ale stačia, aby sa domorodci priučili tomu, čo nikdy nepoznali – túžbe zbohatnúť. Domorodé kmene nikdy nepotrebovali peniaze. Všetko potrebné si zaobstarali výmenným obchodom na trhoch. Teraz je situácia iná. Po rieke sa veľmi rýchlo rozšírilo, že bieli majú veľa peňazí a sú ochotní platiť za to, že sa na ľudí pozerajú nejakou kockou, ktorá vrčí a hovoria jej „foto“. A tak nie je nič nezvyčajné, keď nahí domorodci na vás z brehu pokrikujú rôzne skomoleniny anglického slova „photo“ a etiópskeho „birr“.
