Kwegovia nás prijali

Ľudí kmeňa Kwega z času na čas stretáme na rieke. Plavia sa na úzkych, krivých kanoe, ktoré vydlabali z jedného kusa kmeňa stromu. Miesto pádla obratne zapichávajú pod hladinu dlhé bidlo. Vedia s ním prekrižovať rieku, akoby narábali s najlepšími pádlami. Ľavý breh ešte stále obývajú Mursiovia, pravý na čas patrí Kwegom..
– Kojugu? Kojugu? – pýtame sa pri každom stretnutí. Prikyvujú. Ťažko je nám uveriť, že sú to skutočne Kwegovia, keď vieme, že ich žije posledných zhruba 600 jedincov! O tomto africkom kmeni sa už nehovorí ani v najnovších zahraničných publikáciách, ktoré sa venujú posledným domorodým kmeňom Afriky. Všetci Kwegov obchádzajú, akoby vymreli, často ich považujú za Karov alebo Hamarov.
– Pár kilometrov pred nami by už mala byť osada Kučuru, centrum Kwegov, – avizuje podľa mapy blížiacu sa dedinu Becko a zabodne svoj orlí zrak do diaľky.
Nikto z nás nemá s Kwegmi skúsenosti. Prvoradá je bezpečnosť, preto sa takticky rozhodneme utáboriť niekde na samote, kus od osady. Bude pre nás lepšie, ak Kwegov navštívime až skoro ráno.
Kilometre ubiehajú. Niekoľkokrát sme zastavili pri brehu, obzerali plošiny na spanie po strmých brehoch, ktoré sa nad nami dvíhali do niekoľkometrovej výšky. Znie to možno nepochopiteľne, ale žiadne miesto nebolo vhodné. Buď bola plošina primalá, bahnistá, zarastená tŕním, alebo nebolo možné po strmom úbočí vynášať na hor batohy a čln. Na čele sa nám objavili vrásky bezmocnosti. Musíme pádlovať ďalej. Slnečné lúče sa skracujú, údolie Oma čochvíľa zaplaví tma. Vtom sa pred nami v diaľke, vysoko nad riekou, vynorili slamené domčeky – Kučuru.

Na rafte zavládla živá debata. Preberali sme všetky možnosti, ale reálna sa nám zdala jediná – ak chceme Kwegov spoznať, musíme zastať priamo pod osadou. Ak by sme tak neurobili a plavili sa ďalej, šanca, že ich ešte niekedy uvidíme, sa rovnala nule.
Prirážame k bahnistému brehu, nad ktorým je vhodná plošina na táborenie. Z brehov, vysoko nad nami, sa ozýva krik, vrava, vzrušené ujúkanie. Zbadali nás. Dolu prudkým svahom sa k nám spúšťajú polonahé, čierne telá. Sprevádzajú ich kúdoly prachu. Onedlho sme už obstúpení niekoľkými mužmi.
– Nič nevybaľujte! Počkáme, až si na nás zvyknú... – hľadíme do pomaľovaných tvárí čiernych bojovníkov. Sú takmer nahí. Len krátke, farebné suknice na páse narúšajú ich celistvú, čokoládovú farbu tela. Vlasy majú pekne upravené, do drobných vrkôčikov. Kožu od tváre po nohy im pokrývajú rôzne čiary, pruhy, odtlačky rúk, bodky, znaky natreté bielou farbou. V jednej ruke držia malý drevený stolček, v druhej ošúchaný samopal alebo starú pušku. Usmievajú sa a vyzerajú priateľsky. Pýtame si dovolenie nocovať na ich pôde. Súhlasia. Všetci sa ponúkajú na stráženie v noci. Ukazujú na samopaly v rukách, na protiľahlý breh patriaci Mursiom, hrajú na nás divadlo, aké je to tam nebezpečné. Žili sme v divočine dosť dlho na to, aby nás ich slová mohli vystrašiť, no napriek tomu si dvoch vyberáme. Išlo nám o jediné – spriateliť sa s niekoľkými mužmi a potom s celým kmeňom.

Mugabe a Bijene. Ťažko im hádať vek, mohli mať zo dvadsať rokov. Mladíci vyzerali už na prvý pohľad slušne, s prívetivým pohľadom. Len čo sme začali z člna vykladať vaky, ľudia nás vzrušene obstali, zvedavo obzerali naše veci. Každá maličkosť bola pre nich nesmiernym tajomstvom a bohatstvom. Začínajú nám chytať naše veci a to nie je dobré. Mugabemu a Biejenemu dávame najavo, že miesto, kde sme naskladali všetky batohy, musia strážiť a nechceme, aby sa pri nich motal niekto iný. Pochopia a s krikom odtiaľ odoženú niekoľko mužov, ktorí obchádzajú našu batožinu.
– Chlapci. Nič nesmieme vyložiť! Len stany... Čo najskôr, kým nepadne úplná tma... – zmätene sa dohovárame a dvaja z nás začínajú rozkladať stany. Domorodci na všetko hľadia s vytreštenými očami:
– Tak rýchlo postavili domy! A aké krásne, farebné... – obdivujú naše stany a s odstupom, jemne sa každého dotýkajú. Len čo zistia, že to nie je nijaké čudo, smejú sa, niečo vzrušene rozprávajú. Ich gestá sú krásne, jednoduché, ako u malých detí. Vyžaruje z nich prostota, ktorú človek v dnešnom civilizovanom svete z dospelých tvárí nevyčíta.
Rovnako reagujú na malého gumového hrocha, upevneného na prove člna, ku ktorému sa stále vracajú. Je úžasné sledovať tých tvrdých chlapov so samopalmi v rukách, ktorí majú za sebou množstvo kmeňových bitiek a na svedomí niekoľko ľudských životov, aký rešpekt v nich vzbudzuje malá, gumená hračka hrocha. Ustavične sa mu smejú, bojazlivo ho chytajú. Nikdy neobídu okolo hrocha bez povšimnutia. Vedia, že „aro“ je ešte stále pánom rieky. Dokedy...
Slnko zapadá. Veľmi rýchlo sa stmieva. Musíme rozložiť oheň. Na rad prichádza naše veľké kúzlo. Mužov zoradíme do polkruhu, okolo nalámaného dreva. Števo zoberie zo zásob benzínu a polieva drevo. Domorodci nechápavo krútia hlavami
– Prečo ten biely muž polieva drevo vodou?
Nepochopiteľné veci pokračujú. Predvádzame ich veľmi pomaly, až tajomne. Števo vyťahuje prvý zázrak – zapaľovač. Šťukne prstom a v rukách sa mu rozhorí oheň. Neuveriteľné! Zázrak! Všetci krútia hlavami. Potom nastane to, čo tí jednoduchí muži nikdy nevideli. Števo priloží horiaci zapaľovač k drevu. S hukotom vzbĺkne obrovským plameňom. Všetci zhíknu. Odskočia stranou. Vyľakané oči, otvorené ústa, neveriace pohľady. Oheň sa rozblčí, drevo praská. Krútia hlavami, mávajú rukami, vzrušene sa rozprávajú...
S rúškom tmy sa muži rozchádzajú a my môžeme v pokoji dokončiť naše každodenné povinnosti. Nahodíme návnady na ryby, postaráme sa o čln, jedlo, čaj. Ešte zopár sušienok pri blčiacom ohni a unavení sa ukladáme do spacích vakov.
Mugabe a Bijene obťahujú s hrmotom svoje zbrane. Cítime sa ako na brannom cvičení. Líhajú si na náš čln a my tŕpneme. Ak ich odistené zbrane, položené na dne gumového raftu náhodou vystrelia, našej expedícii je koniec. Naši „strážcovia“ zaspia skôr ako my. Chrápu, chrčia, odfukujú.