Dostávame sa na „územie hrochov“. Už to nie sú len zradné pereje, ale aj veľké množstvá krokodílov a hrochov, na ktoré si musíme neprestajne dávať pozor. Plaché krokodíly sú pre nás relatívne menej nebezpečné. Pred veľkým raftom zväčša ujdú a zmiznú v kalnej vode, kde nevidíte ani na centimeter. Horšie je to s hrochmi. Číhajú v každej zátoke, za veľkými balvanmi, vyvaľujú sa na pieskových brehoch. Vo vode ich človek ťažko zbadá. Splývajú s vyčnievajúcimi kameňmi a len ich silné zafŕkanie nás upozorní, že nie sme sami. Sú to veľmi nebezpečné tvory, na ktoré pripadá najviac zabitých ľudí v celej Afrike. Hroch neznesie, keď niekto naruší jeho teritórium. Z milo vyzerajúceho predhistorického dobráka sa razom stáva neľútostný súper. Ponoria sa pod hladinu a bez výstrahy prevrátia loď, usmrtia jej pasažierov. Ich agresivita pramení zo strachu. Ak sú ponorené pod hladinou a nevedomky vplávate do ich teritória, cítia sa ohrozené. Útočia. Víťaz je už vopred jasný...
Omo – rieka hrochov
Mnohokrát sa nám stalo, že sme vplávali do „prázdnej“, pokojnej zátoky, kochali sa nedotknutou prírodou, keď sa neďaleko nás znenazdajky vynorili obrovské telá hrošej rodiny:
– Zaberte! Hrochy naľavo! Preč odtiaľto! – zareval prvý, kto ich zbadal. Z celej sily zanárame pádla, s preľaknutým výzorom hľadíme na rozčerenú hladinu neďaleko nás, pod ktorou sa stratili hrochy. Kde sú? Idú za nami? Rýchlo do silného prúdu! Do hlbokej vody! Tam na nás nemajú šancu! Zaberáme pádlami, až nám idú žily prasknúť. Dostávame sa do silného prúdu a vieme, že ďalšie, smrteľné nebezpečenstvo je zažehnané...
Rieka sa onedlho upokojila. Tečie podozrivo pomaly, ako med. To neveští nič dobré. Znenazdajky sa pred nami v diaľke objavujú veľké pereje.
– Rýchlo doprava! Zastavíme! Musím si to pozrieť, nezdá sa mi to! – dáva povely Miro. Všetci zaberieme a ukotvujeme čln nad hrmiacou masou vody.
Zúžené miesto, skalná úžľabina. Voda reve, bahnistá riava sa vyhadzuje, akoby na to miesto dopadalo tisíc bômb. Miro určuje, kadiaľ perej prerazíme. Sadáme späť do člna. Je ticho. Mám strach. Pripadám si, akoby ma niekto mal hodiť do obrovskej práčky.
– Chlapci, – prihovára sa Miro, sediaci na konci Modrého hrocha, nášho člna. Všetci naňho sústredene hľadíme:
– Úsek je veľmi riskantný, ale čln sa preniesť nedá. Pôjdeme sprava. Musíme vyraziť s vypätím všetkých síl, inak nás to zožerie! Ten bordel prerazíme! Poriadne sa zacvaknite.
Každý si hneď nasúva nohy pod popruhy, kontrolujeme upevnenie batožiny. Posledné prípravy.
– Poďme na ňu! Raz! Raz! Raz... – jeho povely slabnú v silnejúcom hukote vodnej riavy.
Čln naberá obrovskú rýchlosť. Všetci zaberáme naraz, ako stroj. Raz! Raz! Ponoriť pádlo, pritiahnuť a znova ponoriť, pritiahnuť... Miro ide s ťažkým, zle ovládateľným člnom na milimetre presne. Letíme do obrovských, spenených vĺn. Blíži sa najhoršie miesto, skalné hrdlo – ozrutný, spenený kotol. Rieka zúri, akoby chcela so sebou strhnúť všetky bralá. Obkľúčila nás a snaží sa náš čln stiahnuť do vriacej peny, odkiaľ niet úniku. Voda nás zalieva ohromnými prívalmi. Všetci siahame na dno síl. Modrý hroch lieta v perejach ako utrhnutý šarkan. Hore-dolu, zboka-nabok. Pritom letíme po vlnách, akoby sme mali motor. Len o vlások míňame obávané miesto. Šťastne vychádzame z úžiny. Sme vonku! Dokázali sme to! Šťastný rev Slovákov sa ozýva kaňonom.
V tejto ťažkej pereji sme namerali úctyhodnú rýchlosť raftu – 48 km za hodinu! Pre tých, ktorým to veľa nehovorí – v dobrých perejach sa raft plaví okolo 18–20 km za hodinu.
Čaká nás asi polhodina únavného pádlovania v menších, ale tým zradnejších perejach. Potom sa obrovské hory konečne rozostupujú, koryto rieky rozširuje a rieka sa upokojuje. Cestou naberáme vodu z čistého prítoku do veľkej bandasky a niekoľkých fliaš. Každá kvapka, ktorá nemá farbu riečneho blata, má pre nás cenu zlata. Horských prameňov vtekajúcich do Oma zazrieme málo, ale aj tie sú po nočných búrkach zväčša kalné.
Čln naberá obrovskú rýchlosť. Všetci zaberáme naraz, ako stroj. Raz! Raz! Ponoriť pádlo, pritiahnuť a znova ponoriť, pritiahnuť... Miro ide s ťažkým, zle ovládateľným člnom na milimetre presne. Letíme do obrovských, spenených vĺn. Blíži sa najhoršie miesto, skalné hrdlo – ozrutný, spenený kotol. Rieka zúri, akoby chcela so sebou strhnúť všetky bralá. Obkľúčila nás a snaží sa náš čln stiahnuť do vriacej peny, odkiaľ niet úniku. Voda nás zalieva ohromnými prívalmi. Všetci siahame na dno síl. Modrý hroch lieta v perejach ako utrhnutý šarkan. Hore-dolu, zboka-nabok. Pritom letíme po vlnách, akoby sme mali motor. Len o vlások míňame obávané miesto. Šťastne vychádzame z úžiny. Sme vonku! Dokázali sme to! Šťastný rev Slovákov sa ozýva kaňonom.
V tejto ťažkej pereji sme namerali úctyhodnú rýchlosť raftu – 48 km za hodinu! Pre tých, ktorým to veľa nehovorí – v dobrých perejach sa raft plaví okolo 18–20 km za hodinu.
Čaká nás asi polhodina únavného pádlovania v menších, ale tým zradnejších perejach. Potom sa obrovské hory konečne rozostupujú, koryto rieky rozširuje a rieka sa upokojuje. Cestou naberáme vodu z čistého prítoku do veľkej bandasky a niekoľkých fliaš. Každá kvapka, ktorá nemá farbu riečneho blata, má pre nás cenu zlata. Horských prameňov vtekajúcich do Oma zazrieme málo, ale aj tie sú po nočných búrkach zväčša kalné.