Desivé glgy Nílu

V Karme sme s rozčarovaním zistili, že žiadnu pitnú vodu nikde nepredávajú.
– Načo? Máme vodu z Nílu, je výborná... – nechápavo nad nami krútili obchodníci hlavami. Bolo pre nás nepredstaviteľné napiť sa z Nílu!
Strašné teplo, dopraskané pery sa lepili jedna o druhú, v ústach dokonalé sucho.
– Čo budeme robiť? – sadli sme si zúfalo pod košatý strom. Pristúpil k nám starší muž. Čisto oblečený, upravený, precízne zostrihnuté vlasy, fúzy.
– Dajte si, – natiahol k nám ruku, v ktorej držal vyleštenú, striebornú misku plnú vody.
Hladovať vydržíte, nerobí vám problém zrieknuť sa mäsa, chleba, aby ste zhodili zopár kilogramov. Ale keď ste smädom dohnaní na pokraj zúfalstva? Vtedy mozgu nerozkážete. Vypne, uvoľnia sa zábrany. 

Pili sme hltavo, bez rozmyslenia. Každý vypil niekoľko misiek vody, ktoré nám náš dobrodinec nosil z dvora, kde býval.
– Môžeme si nabrať do fliaš? – spýtal som sa.
– Poďte, – pozval nás dnu. Uprostred dvora stáli pod strechou dve veľké keramické nádoby.
– Odkiaľ je tá voda? – spýtali sme sa muža.
– Odkiaľ by bola, z Nílu! – odpovedal so samozrejmosťou. S Ľubošom sme sa na seba pozreli, akoby sme stretli smrť.
– Panebože... – zastonali sme. Níl bol žumpou všetkých afrických krajín, ktorými pretekal. Ľudia doňho vypúšťali kanalizáciu, plával v ňom mŕtvy dobytok, všetka špina okolitých dedín a miest. Tento Níl sme mali teraz v našich žalúdkoch. Fuj!
– Veď to tu pijú všetci... – nepripúšťali sme si, že by sa nám mohlo niečo stať, pretože by to znamenalo katastrofu. Najbližšia nemocnica bola vzdialená niekoľko dní cesty. Inej vody nebolo. Ak sme chceli prežiť, museli sme piť tak ako Sudánci. Z Nílu. Bez filtrovania, bez purifikačných tabliet. Naostro!