Najväčšia dedina sveta

Už „Duty free shop“, obchod bez cla, ktorý bol v letiskovej hale pri východe, nasvedčoval, že nás čaká veľký návrat do minulosti! Žiadne luxusné parfumy, elektronika, drahý alkohol, oblečenie, ako býva na každom letisku zvykom. V ošumelých policiach stáli plechové hrnce, plastové vedrá, metly, tácne, hliníkové príbory, keksy. Nič viac. Ako v malom dedinskom obchodíku. Len klince chýbali.
Vonku sa začalo rozvidnievať. Prehodili sme si na seba plecniaky a otvorili vŕzgajúce dvere. Čakalo nás obrovské prekvapenie – stáli sme v hlinenej dedine! Víta vás hlavné mesto Sudánu Chartúm!
Najprv sme potrebovali najesť sa, ubytovať a umyť. Na prvý pohľad veľmi jednoduchá vec, sa ukázala ako veľký problém. Nikto na ulici nevedel po anglicky. Ani slovo. Nepoznali „yes“, „no“, ani „o.k.“. Na rad prišlo niekoľko mojich arabských slov, ktoré som sa pred cestou naučil. Bola to bieda. Nerozumeli mi nič.
– Zoberme si taxík, – rozhodli sme sa s Ľubošom vyriešiť patovú situáciu. Len čo sme zastavili prvé okoloidúce auto, stáli sme pred ďalším problémom. Nevedeli sme kam ísť, kde je nejaký hotel, čo budeme robiť. Boli sme unavení, úplne bezradní.
– Medína, centrum, – bolo jediné, čo mi zišlo na um v nádeji, že tam nájdeme plno hotelov. Prastarým autom zatriaslo. Ťarbavo sme sa vybrali na cestu obklopenú návejmi piesku, ktoré vietor víril v mračnách nad mestom. Po ceste sa valili krížom-krážom obité dodávky, nákladiaky a taxíky. V kulise trúbenia chaoticky prechádzali zo strany na stranu. Cestu lemovali nízke, z hliny postavené domce, medzi ktorými prechádzali úzke prašné cesty.

Obrovská, niekoľkomiliónová dedina začala s vychádzajúcim slnkom ožívať. Ulice sa zapĺňali ľuďmi. Vznikalo husté mravenisko hmýriacich sa turbanov, moslimských čiapočiek a farebných šatiek. Pripadal som si ako v Osmanskej ríši pred 500 rokmi. Zastavili sme v postrannej ulici.
– Medína, – ukázal nám šofér rukou na bezduchú radovú zástavbu dvojposchodových domov. Zmocňovali sa nás pocity úzkosti.
– Preboha!?! Čo ďalej? Kam nás vlastne doviezol? – Stred mesta vyzeral ako horská osada v Indii!
Len čo sme vystúpili z auta, okoloidúci sa nechápavo zastavovali, otáčali. Pripadali sme si ako nahí africkí bojovníci v strede Londýna. Mali sme zlý pocit a priznám sa, že aj strach. Neusmievali sa, ale ani negánili. Len sa bez slova prizerali, premeriavali si nás. Nevedeli sme, čo môžeme od nich čakať. Čo si o nás myslia?
Zastavili sme niekoľko ľudí:
– Excuse me please... Minfadlak... Prepáčte... – Márna snaha, po anglicky nám nerozumel nik, zdĺhavé debaty s arabským slovníkom neviedli nikam. Po dlhom hľadaní sa nám podarilo nájsť hotel. Bol taký drahý, že sme sa razom pobrali preč. Kráčali sme prašnými ulicami, ktoré rozpaľovalo poludňajšie slnko, sprevádzaní desiatkami očí ukrytých vo veľkých turbanoch.
– Funduk? Hotel? – pýtali sme sa postávajúcich mužov na ulici. Jeden z nás pochopil a doviedol do úzkej tmavej ulice, obklopenej hlinenými chatrčami. Vyzerala ako po bombardovaní. V tieni striech mĺkvo postávali ľudia, meravo hľadeli na nás. Ešte dnes cítim ich divný pohľad a počujem vlastný tlkot srdca, ktoré neznieslo vzrušenie a strach.
– Kam nás vedie? Odtiaľto sa nevrátime... Načo sme sem preboha chodili? Nech už sme preč... – viedol som vnútorný boj. Vošli sme do hlineného, poschodového domca. Domáci pán, zohavený s beľmom na jednom oku, zjavne pod vplyvom hašiša, nás nemotorne vyviedol úzkym schodiskom na strechu.
– Tu si môžete ľahnúť, – ukázal na zem, kde ležalo asi 50 bezduchých, čiernych tiel zabalených v špinavých handrách. Nezmohli sme sa na slovo. Vybehli sme na ulicu, kde nám zrazu všetko pripadalo bezpečnejšie.
– Panebože, veď toto je hlavné mesto... Nie je možné, aby tu nemali nejaké normálne ubytovanie!
Terigali sme sa ulicami s ťažkými batohmi, pýtali sa ľudí v snahe nepodľahnúť panike. Konečne sa na nás usmialo šťastie a na poschodí jednej budovy sme našli hotel.
– Máme plno, – odbil nás muž na recepcii. Bol protivný na prvý pohľad.
– Veď máte všetky kľúče zavesené na tom dreve... – ukázal som. Nedbanlivo sa otočil, mykol plecom a znechutene vyšpúlil pery. Vtom k nemu pristúpil ďalší zamestnanec a po krátkej, pre nás nezrozumiteľnej konverzácii, plnej hnevu, zvesil jedny kľúče: